Sto let minulo, jak zákon krížový v krvi pohanstva polnočného brodí, už Prusák, šiju uchýliac v okovy, zem svú zanechal a s dušou uchodí - Nemec, rozpustiac na uteklých sídla, s vraždou, s okovy k medziam Litvy siaha. Nemen rozdiela Litvínov od vraha - na jednej strane blyštia svätýň štíty i lesy hučia, kde bohovia bydlia - na druhej strane, na pahorku vbitý kríž, heslo Nemcov, čelo kryje v nebe, hroznými k Litve ramenami vlaje, jak kdyby všetky Palemona kraje chcel z vrchu objať i zhrnúť pod sebe. Z tej strany tlupy litovských mládencov v kalpakoch rysích, v medveďoch odencov, s lukom na pleciach, plno hrotov v dlani snujú sa, sliediac Nemcov zavádzaní. Po druhej strane v šišaku i zbroji Nemec na koni neruchomý stojí, oči utkvevší v nepriateľské šance nabíja flintu i líči ružance. I tí, i oni v prípravách sú činní. Tak Nemen, pred tým slávny z hostinnosti, lúčivšiu bratných národov otčiny - už teraz prahom bol im do večnosti. I nik bez straty žitia neb' slobody nesmel prestúpiť zakázanej vody. Iba halúzka litovského chmelu pôvabom pruských topoľov vábená pnúc sa po vŕbach a po vodnom zieľu smele, jak dávno, vzťahuje ramená - i rieku krásnym preskakujúc vencom na cudzom brehu víta sa s milencom. Iba slávici z kowenskej kroviny s bratmi svojimi v zapuszenskej hore sú ako predtým v litevskom zhovore, neb' voľným krídlom vymknuvší sa hore na spolný ostrov letia na hostiny. A ľudia? - Ľudí rozdelili boje, Prusákov, Litvy priateľská spanilosť už sa zabudla. Preds' však niekdy milosť i ľudí spája. Znal som ľudí dvoje. Ó, Nemen! Skoro zletia do tvých brodov smrť i požiare nesúce šeregy, i tvoje dotiaľ šanované brehy topor z zelených ich oholí vencov, huk diel vystraší slávikov zo sadov - čo lancúchom zlatým zviazala príroda všetko rozorve nenávisť národov, všetko rozorve - lež srdce milencov spojí svým spevom znova vajdelota!