Asi na osem geografickych míl od pobrežia a vtoku Dunaja do Čierneho mora, leží na tomto malého objemu ostrov Fidonisi, ináč i "hadím ostrovom" zvaný. Námorním plavcom zdá sa ostrov byť skupeninou skál a neforemnej zpústy. Od severnej strany vyčnievajú na ňom končiare holých skalnatých vrchovov, o jejíchž boky luny morské s mohútnou silou sa perú a ustavičné hučanie spôsobujú. Južná ale aj východná strana ostrovu zaujíma v sebe širšie-užšie piesočnaté, tu i tam lesami porastené rovinky. Svojou ku juhu nachýlenou polohou chránený je ostrovok tento od severných mrazivých vetrov, panuje na ňom teplejšie povetrie, ktoré rodenie rozličných južných plodín umožnuje. Preto na južných svahoch kopcov zhusta vyskytujú sa ciprusové háje, divý rozmarín, pomorské jedlice, jasmín, božia drevina a iné južné stromovie a kroviny. Ostrovu tomuto od starodávna málo pozornosti sa venovalo: jedno z ohľadu toho, že pôda jeho dielom skalnatá, dielom piesočnatá je, a preto nikto neprišel na tú myšlienku, pustý ostrov tento kultivirovať; z druhej strany od starodávna medzi nábrežným obyvateľstvom a plavcami prechovávala sa povera, že na ostrovku tom nalezá sa množstvo malých jedovatých hadíkov, ktorí plavcov, oddych svoj na ostrovku hľadajúcich, jedovatými úhryzmi náhle usmrcujú. Aj tá povera bola rozšírená, že žiadon plavec, ktorý len jednu noc na ostrove tomto strávil, ráno druhého dňa nedožil, poneváč vraj - tam do rajdiska schádzaly sa v noci všetky morské nešeredné potvory, vily, rusalky a vodní mužovia, ktorí každého tvora tam nocujúceho na marné kusy roztrhaly. A tak od stoletia stál ostrov tento od nikoho neobydlený slúžiac za terč morským, o jeho skalnaté brehy bijúcim sa lunám. Konečne po krímskej vojne hodili nekoľkí námorské kupectvo vedúci mužovia zrak a zreteľ svoj na nepatrný ostrovok tento, a zkúsiac jeho mierne podnebie, prezkúmali ho, zariaďac na ňom malé poľnie hospodárstva alebo pasenie kozí a oviec. V takom polovzdelanom stave dostal sa ostrov tento do majetku statkára Vasilija Ivanoviča, ktorý vidiac príhodné podmienky pre poľné hospodárstvo, sriadil ho a svojími hospodárskymi ľudmi zaľúdnatil. Vybavil tam majere, a keď sa mu neskôr podujatie jeho darilo, vyvolil si ostrov ten za svoje letnie bydlisko, dajúc si na ňom vystaviť poriadny letohrádok. Dostavenie letohrádku s parkom a utešenými zahradami, úplné zakončenie stavieb hospodárskych na ostrove, padlo do doby, keď majiteľ ostrova Vasilij Ivanovič zdržoval sa na peštianskej výstavke. Teraz keď celé podujatie stavieb a ozdobenie ostrova ukončené bolo, očakavaný bol majiteľ jeho i s celou rodinou ku slávnemu prijatiu na jeho statku.

A to sa i v nasledujúcich dňoch stať malo.

Letku morskej vlastovice podobnom, uháňala i statkárová úhľadná barka Čiernym morom smerom k východu od brehu. Po nekoľko hodinovom plaveniu objavily sa zraku plavcov príšerám podobné skalnaté vrcholce "hadieho ostrova."

Pri spatrení sebe známych brehov vetil statkár ku merníkovi, plavbu morskú obdivujúcemu:

- "Priateľu! nenadále naskytnuvšia sa príčina prinucuje ma túto našu morskú plavbu na malú dobu pretrhnuť. Na ostrove tomto, ktorého obrysy v dialke vídať, nádobno mi vystúpiť na breh a tam nekoľko hodín ztráviť. Volím si vás za môjho spoločníka a doprevaditeľa. Snaď sa vám bude lúbiť malú prechádzku na ostrov ten učiniť?"

Nabídnutie toto merník neodvrhol, ačkoľvek horel túžbou čím skôr vynachádzať sa u ciela svojej cesty. Čas pomaly chýlil sa ku večeru, a keď barka v malej vzdialenosti od brehu ostrova sa zakotvila, a člnok do vody, ku prievozu určený, spustený bol, skoro bola úplná tma. Pomocou zručných mornárov dostali sa oba priatelia na breh, jako sa zdalo pustého ostrova. Schodnou cestou vstúpali oba do jeho vňútra. Asi po hodinovej chôdze nalezli sa u budoviska, podobného majeru, čo sa z množstva tam nalezajúceho dobytka uzatvárať dalo. Statkár prvý vnišel do dvora a od prvého tam vidiaceho sluhu, dal si predvolať správca majera. Tento priblížil sa s hlbokými poklonami a na dané slovo zaviedol statkára so sprievodčím jeho do osobytnej, úhľadnej miestnosti.

"Priateľu," - riekol statkár v ňútri, - "nám prichádza tu prenocovať; snaď nebudete odporovať môjmu návrhu? Ujistený buďte, že sme tu na pohostinnej pôde a v úplnej bezpečnosti. Zajtra ale pôjdeme ďalej našou vytknutou cestou."

Merník sa uspokojil.

Prišla večera. Jeden starý, ku nemalému podiveniu merníka nemý a hluchý sluha donášal jim jedlo. Po toľkom utrmácaní na cestách zišiel sa obom pokojný odpočinok, na ktorý sa ihneď po večeri odobrali.

Svitlo ráno druhého dňa.

Merník Ivan Vasiljevič ani z ďaleka nešípil, ani sa mu to vo sne neprizdalo, že deň tento má byť rozhodným nad osudom jeho; ani by nebol pomyslel, že dnešného dňa jeho vrelá túžba splnenou byť má: videť a mlúviť so zbožnovanou devou, ideálom to ľúbosti svojej, za ktorou v srdci jeho tak mohutný plameň plápolal.

Ráno dal sa videť statkár veselej mysle a jal sa hneď mlúviť:

- "Navrhujem vám, priateľu, moju skromnú žiadosť, ktorá v tom záleží, aby sme včil učinili poklonu a návštevu majiteľke tohoto nepatrného ostrovu. Je to tým viac svedčno, že sme boli účastnými uhospodenia pod jej prístreším."

- "Donáša to sebou slušnosť!" riekol merník. "Ja hotový som vás, priateľu, všade nasledovať!"

- "Ale vy sa musíte dobre obrniť, a smelosti ducha nabrať, keď predstúpite pred majiteľku tohoto ostrova, pred ktorú vás predvediem..."

- "Asnaď len není pani ostrova tohoto" - pretrhol statkárovú reč merník - "nejaká námorská Meluzína, pred jejž pozorom musel by som z nôh padnúť?"

- "Veru neznám, milý priateľu, či aj pri sídení sa s jej dcérou, nebude vám klopať srdce a nohy sa triasť?"

- "Nikdy, pane! žiadna iná žena na mňa taký hlboký dojem neučiní, jako oná slečna, pre ktorú vykonal som túto cestu až sem" - riekol s rozčulením merník.

- "Len pozor, priateľu, aby vás potom chladná myseľ nenahala!"

Starý, nemý služobník donášal jim raňajky, po jejichž zkončení vybrali sa oba do letohrádku, bydliska to panej tohoto ostrovu, cielom návštevy a poklony.

Išli podiel krásne založenej zahrady, utešeného parku, do ktorého vstúpivše, pozornosť svoju obrátili na veľkolepe vystavený letohrádok v úzadí zahrady sa nachádzajúci. U vchodu do zahrady stála mohútna, ovenčená brána s vítacími nápisy, na nejakú konať sa majúcu slávnosť poukazujúca. Tohoto všetkého všimnul si merník, a nemálo prekvapeným ostal nad tým, že tento, z vonku tak pusto vyzerajúci ostrôvok, tak príjomný, malému raju podobný útulok v sebe skrýva. I zahorel túhou, nekedy tomuto podobné bydlisko svojím nazývať. Konečne došli do letohrádku. V rovnošate odení sluhovia prijali statkára a jeho spoločníka s hlbokými poklonami a sviatočne naladenými tvárami. Správca domu uviedol jich do osobytnej, vkusne okrášlenej dvorany. Vkus a nádhera v nej poukazovala na majetnosť jej majiteľa. Nápadné bolo merníkovi nemálo to, že sa pani domu dosiaľ neukázala, ani hostí svojich osobne neprijala.