Asi na osem geografických míl od pobrežia a vtoku Dunaja do Čierneho mora, leží na tomto malého objemu ostrov Fidonisi, ináč i "hadím ostrovom" zvaný. Námorným plavcom zdá sa ostrov byť skupeninou skál a neforemnej spústy. Od severnej strany vyčnievajú na ňom končiare holých skalnatých vrchov, o jejíchž boky luny morské s mohutnou silou sa perú a ustavičné hučanie spôsobujú. Južná ale aj východná strana ostrovu zaujíma v sebe širšie-užšie piesočnaté, tu i tam lesami porastené rovinky. Svojou ku juhu nachýlenou polohou chránený je ostrovok tento od severných mrazivých vetrov, panuje na ňom teplejšie povetrie, ktoré rodenie rozličných južných plodín umožňuje. Preto na južných svahoch kopcov zhusta vyskytujú sa cyprusové háje, divý rozmarín, pomorské jedlice, jazmín, božia drevina a iné južné stromovie a kroviny. Ostrovu tomuto od starodávna málo pozornosti sa venovalo: jedno z ohľadu toho, že pôda jeho dielom skalnatá, dielom piesočnatá je, a preto nikto neprišiel na tú myšlienku, pustý ostrov tento kultivovať; z druhej strany od starodávna medzi nábrežným obyvateľstvom a plavcami prechovávala sa povera, že na ostrovku tom nalezá sa množstvo malých jedovatých hadíkov, ktorí plavcov, oddych svoj na ostrovku hľadajúcich, jedovatými úhryzmi náhle usmrcujú. Aj tá povera bola rozšírená, že žiadon plavec, ktorý len jednu noc na ostrove tomto strávil, ráno druhého dňa nedožil, poneváč vraj - tam do rajdiska schádzali sa v noci všetky morské nešeredné potvory, vily, rusalky a vodní mužovia, ktorí každého tvora tam nocujúceho na márne kusy roztrhali. A tak od stoletia stál ostrov tento od nikoho neobydlený slúžiac za terč morským, o jeho skalnaté brehy bijúcim sa lunám. Konečne po krímskej vojne hodili niekoľkí námorské kupectvo vedúci mužovia zrak a zreteľ svoj na nepatrný ostrovok tento, a skúsiac jeho mierne podnebie, preskúmali ho, zariaďac na ňom malé poľné hospodárstva alebo pasenie kozí a oviec. V takom polovzdelanom stave dostal sa ostrov tento do majetku statkára Vasilija Ivanoviča, ktorý vidiac príhodné podmienky pre poľné hospodárstvo, zriadil ho a svojimi hospodárskymi ľuďmi zaľudnatil. Vybavil tam majere, a keď sa mu neskôr podujatie jeho darilo, vyvolil si ostrov ten za svoje letné bydlisko, dajúc si na ňom vystaviť poriadny letohrádok. Dostavenie letohrádku s parkom a utešenými záhradami, úplné zakončenie stavieb hospodárskych na ostrove, padlo do doby, keď majiteľ ostrova Vasilij Ivanovič zdržoval sa na peštianskej výstavke. Teraz keď celé podujatie stavieb a ozdobenie ostrova ukončené bolo, očakávaný bol majiteľ jeho i s celou rodinou ku slávnemu prijatiu na jeho statku.

A to sa i v nasledujúcich dňoch stať malo.

Letku morskej vlastovice podobnom, uháňala i statkárova úhľadná barka Čiernym morom smerom k východu od brehu. Po niekoľkohodinovom plavení objavili sa zraku plavcov príšerám podobné skalnaté vrcholce "hadieho ostrova."

Pri spatrení sebe známych brehov vetil statkár ku merníkovi, plavbu morskú obdivujúcemu:

- "Priateľu! nenadále naskytnuvšia sa príčina prinucuje ma túto našu morskú plavbu na malú dobu pretrhnúť. Na ostrove tomto, ktorého obrysy v diaľke vídať, nádobno mi vystúpiť na breh a tam niekoľko hodín stráviť. Volím si vás za môjho spoločníka a doprevaditeľa. Snáď sa vám bude ľúbiť malú prechádzku na ostrov ten učiniť?"

Nabídnutie toto merník neodvrhol, ačkoľvek horel túžbou čím skôr vynachádzať sa u cieľa svojej cesty. Čas pomaly chýlil sa ku večeru, a keď barka v malej vzdialenosti od brehu ostrova sa zakotvila, a člnok do vody, ku prievozu určený, spustený bol, skoro bola úplná tma. Pomocou zručných mornárov dostali sa oba priatelia na breh, jako sa zdalo pustého ostrova. Schodnou cestou vstúpali oba do jeho vnútra. Asi po hodinovej chôdzi nalezli sa u budoviska, podobného majeru, čo sa z množstva tam nalezajúceho dobytka uzatvárať dalo. Statkár prvý vnišel do dvora a od prvého tam vidiaceho sluhu, dal si predvolať správcu majera. Tento priblížil sa s hlbokými poklonami a na dané slovo zaviedol statkára so sprievodčím jeho do osobitnej, úhľadnej miestnosti.

"Priateľu," - riekol statkár vnútri, - "nám prichádza tu prenocovať; snáď nebudete odporovať môjmu návrhu? Ujistený buďte, že sme tu na pohostinnej pôde a v úplnej bezpečnosti. Zajtra ale pôjdeme ďalej našou vytknutou cestou."

Merník sa uspokojil.

Prišla večera. Jeden starý, ku nemalému podiveniu merníka nemý a hluchý sluha donášal im jedlo. Po toľkom utrmácaní na cestách zišiel sa obom pokojný odpočinok, na ktorý sa ihneď po večeri odobrali.

Svitlo ráno druhého dňa.

Merník Ivan Vasiljevič ani zďaleka nešípil, ani sa mu to vo sne neprizdalo, že deň tento má byť rozhodným nad osudom jeho; ani by nebol pomyslel, že dnešného dňa jeho vrelá túžba splnenou byť má: vidieť a mlúviť so zbožňovanou devou, ideálom to ľúbosti svojej, za ktorou v srdci jeho tak mohutný plameň plápolal.

Ráno dal sa vidieť statkár veselej mysle a jal sa hneď mlúviť:

- "Navrhujem vám, priateľu, moju skromnú žiadosť, ktorá v tom záleží, aby sme včil učinili poklonu a návštevu majiteľke tohoto nepatrného ostrovu. Je to tým viac svedčno, že sme boli účastnými uhospodenia pod jej prístreším."

- "Donáša to sebou slušnosť!" riekol merník. "Ja hotový som vás, priateľu, všade nasledovať!"

- "Ale vy sa musíte dobre obrniť, a smelosti ducha nabrať, keď predstúpite pred majiteľku tohoto ostrova, pred ktorú vás predvediem..."

- "Asnaď len není pani ostrova tohoto" - pretrhol statkárovu reč merník - "nejaká námorská Meluzína, pred jejž pozorom musel by som z nôh padnúť?"

- "Veru neznám, milý priateľu, či aj pri zídení sa s jej dcérou, nebude vám klopať srdce a nohy sa triasť?"

- "Nikdy, pane! žiadna iná žena na mňa taký hlboký dojem neučiní, jako oná slečna, pre ktorú vykonal som túto cestu až sem" - riekol s rozčulením merník.

- "Len pozor, priateľu, aby vás potom chladná myseľ nenahala!"

Starý, nemý služobník donášal im raňajky, po jejichž skončení vybrali sa oba do letohrádku, bydliska to panej tohoto ostrovu, cieľom návštevy a poklony.

Išli podiel krásne založenej záhrady, utešeného parku, do ktorého vstúpivše, pozornosť svoju obrátili na veľkolepe vystavený letohrádok v úzadí záhrady sa nachádzajúci. U vchodu do záhrady stála mohutná, ovenčená brána s vítacími nápismi, na nejakú konať sa majúcu slávnosť poukazujúca. Tohoto všetkého všimnul si merník, a nemálo prekvapeným ostal nad tým, že tento, zvonku tak pusto vyzerajúci ostrôvok, tak príjemný, malému raju podobný útulok v sebe skrýva. I zahorel túhou, niekedy tomuto podobné bydlisko svojím nazývať. Konečne došli do letohrádku. V rovnošate odení sluhovia prijali statkára a jeho spoločníka s hlbokými poklonami a sviatočne naladenými tvárami. Správca domu uviedol ich do osobitnej, vkusne okrášlenej dvorany. Vkus a nádhera v nej poukazovala na majetnosť jej majiteľa. Nápadné bolo merníkovi nemálo to, že sa pani domu dosiaľ neukázala, ani hostí svojich osobne neprijala.