Pod Kráľovou hoľou, neďaleko prameňov bystrého Hrona, pri osade Telgárte, v ten večer po Petre a Pavle, horia mnohé vatry a okolo nich chlapi po vojensky zaodiati; jedni stoja, druhí sedia alebo ležia a zase druhí spievajú a tancujú; spozďaleka sa na nich akosi nesmelo prizerajú dedinčania. Celé štvrte z pobitých tu volov pečú sa na dlhých drevených ražňoch a v kotloch s kyslou žinčicou varia sa tučné jalovky. Valasi z blízkych košiarov musia pritom gajdovať, nevesty a dievky do tanca pozvané s chlapmi sa vykrúcať; bo toto sú vojaci bašovskí z Muránskeho zámku, v počte stopäťdesiat chlapov, pred ktorými strachom trnie nielen celý Hron a Muránska dolina, lež aj všetky okolité stolice a nadovšetko Spiš. Práve teraz vracajú sa zo Spiša s veľkou korisťou, lebo kláštor kartuziánsky na Skale útočišťa, Lapis refugii, olúpili a rozborili a všetko, čokoľvek malo pre nich dajakú cenu a mohlo sa odniesť, to silou vzali.

Vojaci Bašovi boli zohnaní zo všetkých temer národností Uhorska; veľká čiastka i kapitánov a vodcov, i obecného mužstva boli Maďari od dolnej Šajavy, od Matry a Büku, a medzi nimi, sčiastky pomiešaní, sčiastky aj pod osobitnými slovenskými kapitánmi, boli Slováci gemerskí, zvolenskí a spišskí, áno, dakoľkí Rusíni a Poliaci až hen z Haliče. Dobrý plat a nádeja bohatej koristi z častých lúpeží, sčiastky aj hrozby a násilenstvá pánov na Muráni, prilákali týchto ľudí do jeho služby. Maďari boli najviac konníci, Slováci ale peší strelci.

Pokiaľ obecné vojsko tancom a spevom sa zabávalo a pritom do dobrej vôle jedlo a pilo, tým časom ich kapitáni na strane pri osobitnej vatre sa častovali a viedli medzi sebou nasledujúci rozhovor:

Demeter Bašo, vrhnúc sa na trávu: "No teraz sa už len hodne poteší môj brat a pán Muráňa, Matej, bo ešte nikdy zo žiadnej výpravy nedoniesli sme takú veľkú korisť na hrad jeho ako práve teraz, az ordög adta!"

Fraňo Tárnoky: "To verím, veď jeho aj nič tak nepoteší ako blesk zlata a striebra, a čo by to bolo trebárs z oltárov nazbíjané a zo samých kalichov a krucifixov záležalo! - Ostatne bár by sa takouto korisťou naše ruky ani nikdy neboli poškvrnili!"

Ondrej Bejey: "Aj ty, pán brat, si mal radšej byť mníchom ako Bašovým vojakom, a k tomu maďarským zemanom, keď si tak slabého srdca."

Tárnoky: "Nuž čože, teremtette! Ja chcem s mužmi bojovať, tam je moje srdce vždy, ako náleží, na svojom mieste; ale to ti hovorím, že s mníchmi sa biť, ktorí nemajú inšej zbrane ako pátriky za pásom a krucifix v ruke, ej, to veru nie je moje remeslo."

Peter Szörényi: "Ej, pajtáš, ale nám teraz treba bolo opevnený kláštor dobývať, brány a bašty rozstrieľať, na múry sa driapať, nie ale pátriky medzi prsty preberať; a ty, braček, si predsa stál tam so založenými rukami a len si sa díval na nás, keď sme sa my na kláštorské múry hnali útokom."

Tárnoky: "Nuž len vy mňa pošlite i s tou Slovačou, ktorú tak veľmi nenávidíte, pevné a riadnym vojskom bránené zámky dobývať a uvidíte, že i ja, i títo (ukazuje na svojich chlapcov), vykonajú svoju povinnosť; ale ja vám ani kláštorské múry rúcať, ani po kostoloch oltáre a sakristie zbíjať nebudem. Nuž a čo sa nazdávate? Ja som slúžil pod Ilsvayovci, pod Tornallyaim, pod Zápoľom, ba až hen pod Korvínom kráľom, a tieto, hľa, znaky (ukazuje na svoje hrubé švíky po tvári a rukách), sú hádam dôvodom toho, že ja v poriadnych bitkách som nezvykol nepriateľovi päty ukázať; a konečne, ak len to chcete, týmto mojím mečom som bárskedy a ktorémukoľvek z vás hotový dokázať, že si ja veru nedám len tak pod nos frčky metať."

Demeter Bašo (s hnevom): "Dosť už o tom, ilyen adta, však sme my tu nebojovali s mníchmi ako s mníchmi, ale proti kláštoru ako kláštoru, ale sme vytiahli do poľa proti trinástim spišským mestám, a len tá okolnosť, že Nemci Spišiaci, ordog teremtette, pred nami všetky svoje poklady ukryli do toho kláštora, donútila nás k tomu, že sme s vojenskou našou mocou udreli na Skalu útočišťa; a že tam bol práve aj kláštor, čo nás do toho, načože ho tam postavili? Teraz sa aspoň naučia tí slepí Spišiaci, eb az anyja, že ich poklady ani v kláštoroch nie sú bezpečne ukryté; ale na Muránskom zámku a v rukách môjho brata (usmieva sa) všetky poklady celého Spiša budú v bezpečnosti."

Bejey: "Tak je, a keď sa im páči, nech si ich prídu hľadať na Muráň! Ja aspoň vyznám, že mi táto výprava bola cele po vôli, lebo sme navštívili bohatých mešťanov. Ach, budeže nás aj ten kacírsky kňaz levočský pamätať, ktorému sme jeho pekné kone a tučné voly z majera všetky odohnali! Toto, hľa, všetko už len stálo za prácu! Ale nie ako pred rokom na Michala, keď sme udreli na tú biednu dedinu Hranovnicu, bo tam okrem lichvy, ktorú sme odohnali, ani nebolo čo vziať! Tá sedľač ti je tu taká biedna ako kostolná myš! No darmo je, zo žaby peria nenapáraš, ani z dlane vlasov nenatrháš. A hľa, keď sme sa vtedy od Hranovnice vracali, náš Ďurko Kováč, ktorý je teraz nemý ako ryba, tak bedákal ako dajaká stará baba."