Na bystrej Sáve kolembá sa neveľký čln. Vlnky priezračnej rieky zahrávajú si s ním ľubovoľne, lebo v ňom sediaci mladík pustil veslo z ruky, naklonil hlavu a zadumeným zrakom hľadel do ihravých vĺn.
Ó, mladosť, mladosť! Bezstarostná mladosť! Ty nepozeráš na žitia bezodné hlbiny! Pod tvojima nohama klátivý čln a klamlivá hladina zradnej vody! Jeden van vetra a hynieš i zhynieš v hrobovej nemote studených vĺn.
- Pozor! - zavzneje s brehu výstražný hlas. Mladík trhne sebou, pozre v pred, - a hľa, pred ním nad hladinou vody čneje ozrutná skala, akoby s chvatom očakávala jeho slabý čln. Len krátky okamih, - a mladík nájde v rozpenených vlnách svoj studený hrob. No, prítomnosť nebezpečenstva zaženie dumné myšlienky z jeho čela, - obodrená pravica pochytí veslo a zachránený čln potískajú vlnky ku pravému brehu.
V húštine jelšín a konáristých vŕb stála tu na brehu neveľká chalupa, v ktorej pri okienku, ku rieke obrátenom sedela shrbená starenka. Nie letá ale kríže a trápenia života naklonily jej vychudlé telo. Ťažké údery žitia zlomily jej telesnú silu.
Pradie. Pravda, že jej vretienko nevrtí sa tak rýchle, ako za jej mladých dôb, ale pri tom všetkom dosť zručne zvŕtajú ním tie vychudlé a vrázkované prsty. V jej očiach sídli dobrota a milosť, no, na jej čele ťažké a trápné myšlienky orú hlboké brázdy. Len keď opre svoj zrak na modlitebnú knihu, ktorá je vernou jej spoločnicou, rozleje sa po jej tvári nadzemská žiara blaženého pocitu. V takýchto okamženiach zapúdi jej duch trápné a bôľné myšlienky, odtrhne sa od marnej hrudy zeme a letí, vznáša sa ta hor, do vlasti večného pokoja a nebeského blaha.
Áno, trápny je náš pozemský život. Málo v ňom slasti a mnoho trápenia; málo blažených hodín a mnoho strastiplných liet. Takto zabliští sa nám hviezdička šťastia, ach, ale v pár okamihoch zakryjú ju už ťažké mrákavy, z ktorých križujú blesky a romoní zkazonosný hrom.
Aj starká vídala lepšie časy; aj na ňu usmievalo sa slnce šťastia. Rod Dugovičovcov nebol najposlednejším v cárstve srbskom. Obdarený majetkami, okružený slávou a hrdinstvom skvel sa v kole velikášov cára Lazarovho dvoru. No prišla osudná bitka na Kosovom poli, s ktorou zapadla sláva Srbska a s ňou i sláva Dugovičovcov. Jediný potomok, útlé ešte dieťa a slabá, bezvládna matka utiahli sa pred ukrutnými hordami tureckými na breh bystrej Sávy, kde ošarpaná chalupa stala sa jich útulkom a smižné rybky v rieke jich jedinou výživou.
Zažblnklo veslo. Matka pozrela oblokom a zažiarilo jej oko. Ach, veď prichodil jej jediný syn, Titus. Zavrela modlitebnú knihu a odložiac praslicu, popošla ku dverám. Tieto sa otvorily a dnu vnišiel náš známy mladík z člnu.
- Neskoro ideš, syn môj! - hovorí k nemu mať.
- Nie mojou vinou, mamička! - odpovedá on. - Pomáhal som starému Vukovi loviť ryby. No lov nebol chýrny. Tu hľa môj podiel.
- Zapríčiňujem ti mnoho starosti, synu! Starú a slabú matku chovať je velikou ťarchou.
- Nehovor tak, mať moja! To sú slová chladného rozumu a nie materinského srdca. Veď znáš, že mojím najväčším šťastím je starať sa o teba. Ach, len to ma bolí, že nie som v stave pripraviť ti pohodlie také, jaké si mala volakedy, a jaké by si mala mať. Mizerná chalupa miesto skvostného palácu, sušené ryby miesto vyberaných jedál: ó to osud smutný, to bieda veliká!
- A predsa pri všetkej mojej biede cítim sa byť šťastnou, lebo veď mám ešte teba, dieťa moje!
- Áno, máš, ale dokedy!
- Nuž? Snáď ma chceš opustiť?
- Vypočuj ma, mať moja drahá. Tu je čas, aby som sa ti vyspovedal. Už dávno nemám pokoja. Srdce vo mne búri, krv moja vrie. Tieto prse sú sopkou, ktorá vo vnútri buráca. Hľadal som toho príčinu, ale nenašiel som. No, dnes, keď starý Vuk len tak náhodou vyriekol, že turecké čaty blížia sa ku samému Belehradu, a že keby bol mladší, šiel by sa s nimi merať: tu spadly šupiny z mojich očú, tu z pŕs vydral sa boľastný ston a ja cez tajomstvenný závoj prezrel som. - Mať moja drahá! Tvoje dieťa stalo sa dnes mužom. Tam na hladine bystrej rieky bojoval som krutý boj. Bojoval som sám so sebou. No, vďaka Bohu, vyšiel som z neho čo víťaz. Pomstiť drahého otca, krvácať za ľúbežnú vlasť, mrieť za nevoľný národ! to boly myšlienky, ktoré ma opanovaly: to sú hviezdy, ktoré osvietily tmavú dosiaľ púť môjho pozemského života. Už vidím, kto som. Už viem, čo je mojou povinnosťou. Vidíš tú zbľadnutú tvár môjho otca, ako žiari radosťou? Vidíš jeho zlomenú postavu, ako ožíva v tmavom a chladnom hrobe? - Prečo? Lebo vidí, že jeho jediné, na žive pozostalé diela, chce pomstiť jeho smrť. - I vlasť je v nebezpečenstve, aj nevoľný národ volá svojich synov, aby zastali, aby bránili jeho už-už zničenú slobodu. No, a ja má neslúchať tento jich úpenlivý hlas? - Hanba, večitá hanba pokryla by predtým slavný rod Dugovičovcov, keby ostatný potomok za vlasť a národ padlých otcov zbabele utiahnul sa teraz do kúta!
- Ale keď mi zhynieš, drahé dieťa moje?
- Neboj sa, mať moja! Tvoje žehnanie sprevádzať ma bude všade a duch zvečnelého otca bdieť bude nado mnou. Moje mocné rameno vyseká ma i z toho najväčšieho nebezpečenstva, a Ten, ktorý bdie nad celým stvorenstvom, nedopustí, aby tvoja jediná podpora tak včasne klesla do tmavého hrobu.
- Ach, moje srdce mi hovorí, že dnes ostatný raz pritískam syna k materinskej hrudi.
- Nieže, nie! Nedaj sa podmaniť tejto strašnej myšlienke! Vyhoď ju von z hlavy! Ešte nevystiera smrť svoje chladné rameno proti mne. Ba práve teraz mi kynie život, život plný blaha. Tam na poli bitky, tam v krutej seči preslávim svoje meno a pomstím drahého otca, ktorému ukrutná ruka Turkov vykopala predčasný hrob. - Ha, jak to vrie v mojich žilách! Jak sa pruží a silí rameno moje! Srdce sa mi hádže a duch, nadchnutý velikosťou myšlienky, prenáša ma do krutého boja, kde za vlasť, za národ, za prach mojich otcov, za teba, mať moja drahá, vylievam svoju junácku krv! - A potom, keby z dopuštenia Božieho i tak stalo sa, žeby v tom boji zahynúť musel, veď nezhyniem nečestne, nezahyniem večne! Preslávené meno Dugovičovcov okruží sa novým jasným leskom a slávu Titusa Dugoviča hlásať bude i pozdné potomstvo.
Neumrem na slame, umrem ja na koni; keď s koňa poletím, šabla mi zazvoní!
A za vlasť umreť a za národ zhynúť, hoj, veď to nebolí! - O teba starať sa bude starý Vuk, a ten Otec všetkých nás ťa tiež neopustí. No, a po krátkej rozlúčke, keď i nie tu na zemi, teda v onej nebeskej vlasti sídeme sa zase.
Ó, mladosť, mladosť! Bezstarostná mladosť! Ty nepozeráš na žitia bezodné hlbiny! Pod tvojima nohama klátivý čln a klamlivá hladina zradnej vody! Jeden van vetra a hynieš i zhynieš v hrobovej nemote studených vĺn.
- Pozor! - zavzneje s brehu výstražný hlas. Mladík trhne sebou, pozre v pred, - a hľa, pred ním nad hladinou vody čneje ozrutná skala, akoby s chvatom očakávala jeho slabý čln. Len krátky okamih, - a mladík nájde v rozpenených vlnách svoj studený hrob. No, prítomnosť nebezpečenstva zaženie dumné myšlienky z jeho čela, - obodrená pravica pochytí veslo a zachránený čln potískajú vlnky ku pravému brehu.
V húštine jelšín a konáristých vŕb stála tu na brehu neveľká chalupa, v ktorej pri okienku, ku rieke obrátenom sedela shrbená starenka. Nie letá ale kríže a trápenia života naklonily jej vychudlé telo. Ťažké údery žitia zlomily jej telesnú silu.
Pradie. Pravda, že jej vretienko nevrtí sa tak rýchle, ako za jej mladých dôb, ale pri tom všetkom dosť zručne zvŕtajú ním tie vychudlé a vrázkované prsty. V jej očiach sídli dobrota a milosť, no, na jej čele ťažké a trápné myšlienky orú hlboké brázdy. Len keď opre svoj zrak na modlitebnú knihu, ktorá je vernou jej spoločnicou, rozleje sa po jej tvári nadzemská žiara blaženého pocitu. V takýchto okamženiach zapúdi jej duch trápné a bôľné myšlienky, odtrhne sa od marnej hrudy zeme a letí, vznáša sa ta hor, do vlasti večného pokoja a nebeského blaha.
Áno, trápny je náš pozemský život. Málo v ňom slasti a mnoho trápenia; málo blažených hodín a mnoho strastiplných liet. Takto zabliští sa nám hviezdička šťastia, ach, ale v pár okamihoch zakryjú ju už ťažké mrákavy, z ktorých križujú blesky a romoní zkazonosný hrom.
Aj starká vídala lepšie časy; aj na ňu usmievalo sa slnce šťastia. Rod Dugovičovcov nebol najposlednejším v cárstve srbskom. Obdarený majetkami, okružený slávou a hrdinstvom skvel sa v kole velikášov cára Lazarovho dvoru. No prišla osudná bitka na Kosovom poli, s ktorou zapadla sláva Srbska a s ňou i sláva Dugovičovcov. Jediný potomok, útlé ešte dieťa a slabá, bezvládna matka utiahli sa pred ukrutnými hordami tureckými na breh bystrej Sávy, kde ošarpaná chalupa stala sa jich útulkom a smižné rybky v rieke jich jedinou výživou.
Zažblnklo veslo. Matka pozrela oblokom a zažiarilo jej oko. Ach, veď prichodil jej jediný syn, Titus. Zavrela modlitebnú knihu a odložiac praslicu, popošla ku dverám. Tieto sa otvorily a dnu vnišiel náš známy mladík z člnu.
- Neskoro ideš, syn môj! - hovorí k nemu mať.
- Nie mojou vinou, mamička! - odpovedá on. - Pomáhal som starému Vukovi loviť ryby. No lov nebol chýrny. Tu hľa môj podiel.
- Zapríčiňujem ti mnoho starosti, synu! Starú a slabú matku chovať je velikou ťarchou.
- Nehovor tak, mať moja! To sú slová chladného rozumu a nie materinského srdca. Veď znáš, že mojím najväčším šťastím je starať sa o teba. Ach, len to ma bolí, že nie som v stave pripraviť ti pohodlie také, jaké si mala volakedy, a jaké by si mala mať. Mizerná chalupa miesto skvostného palácu, sušené ryby miesto vyberaných jedál: ó to osud smutný, to bieda veliká!
- A predsa pri všetkej mojej biede cítim sa byť šťastnou, lebo veď mám ešte teba, dieťa moje!
- Áno, máš, ale dokedy!
- Nuž? Snáď ma chceš opustiť?
- Vypočuj ma, mať moja drahá. Tu je čas, aby som sa ti vyspovedal. Už dávno nemám pokoja. Srdce vo mne búri, krv moja vrie. Tieto prse sú sopkou, ktorá vo vnútri buráca. Hľadal som toho príčinu, ale nenašiel som. No, dnes, keď starý Vuk len tak náhodou vyriekol, že turecké čaty blížia sa ku samému Belehradu, a že keby bol mladší, šiel by sa s nimi merať: tu spadly šupiny z mojich očú, tu z pŕs vydral sa boľastný ston a ja cez tajomstvenný závoj prezrel som. - Mať moja drahá! Tvoje dieťa stalo sa dnes mužom. Tam na hladine bystrej rieky bojoval som krutý boj. Bojoval som sám so sebou. No, vďaka Bohu, vyšiel som z neho čo víťaz. Pomstiť drahého otca, krvácať za ľúbežnú vlasť, mrieť za nevoľný národ! to boly myšlienky, ktoré ma opanovaly: to sú hviezdy, ktoré osvietily tmavú dosiaľ púť môjho pozemského života. Už vidím, kto som. Už viem, čo je mojou povinnosťou. Vidíš tú zbľadnutú tvár môjho otca, ako žiari radosťou? Vidíš jeho zlomenú postavu, ako ožíva v tmavom a chladnom hrobe? - Prečo? Lebo vidí, že jeho jediné, na žive pozostalé diela, chce pomstiť jeho smrť. - I vlasť je v nebezpečenstve, aj nevoľný národ volá svojich synov, aby zastali, aby bránili jeho už-už zničenú slobodu. No, a ja má neslúchať tento jich úpenlivý hlas? - Hanba, večitá hanba pokryla by predtým slavný rod Dugovičovcov, keby ostatný potomok za vlasť a národ padlých otcov zbabele utiahnul sa teraz do kúta!
- Ale keď mi zhynieš, drahé dieťa moje?
- Neboj sa, mať moja! Tvoje žehnanie sprevádzať ma bude všade a duch zvečnelého otca bdieť bude nado mnou. Moje mocné rameno vyseká ma i z toho najväčšieho nebezpečenstva, a Ten, ktorý bdie nad celým stvorenstvom, nedopustí, aby tvoja jediná podpora tak včasne klesla do tmavého hrobu.
- Ach, moje srdce mi hovorí, že dnes ostatný raz pritískam syna k materinskej hrudi.
- Nieže, nie! Nedaj sa podmaniť tejto strašnej myšlienke! Vyhoď ju von z hlavy! Ešte nevystiera smrť svoje chladné rameno proti mne. Ba práve teraz mi kynie život, život plný blaha. Tam na poli bitky, tam v krutej seči preslávim svoje meno a pomstím drahého otca, ktorému ukrutná ruka Turkov vykopala predčasný hrob. - Ha, jak to vrie v mojich žilách! Jak sa pruží a silí rameno moje! Srdce sa mi hádže a duch, nadchnutý velikosťou myšlienky, prenáša ma do krutého boja, kde za vlasť, za národ, za prach mojich otcov, za teba, mať moja drahá, vylievam svoju junácku krv! - A potom, keby z dopuštenia Božieho i tak stalo sa, žeby v tom boji zahynúť musel, veď nezhyniem nečestne, nezahyniem večne! Preslávené meno Dugovičovcov okruží sa novým jasným leskom a slávu Titusa Dugoviča hlásať bude i pozdné potomstvo.
Neumrem na slame, umrem ja na koni; keď s koňa poletím, šabla mi zazvoní!
A za vlasť umreť a za národ zhynúť, hoj, veď to nebolí! - O teba starať sa bude starý Vuk, a ten Otec všetkých nás ťa tiež neopustí. No, a po krátkej rozlúčke, keď i nie tu na zemi, teda v onej nebeskej vlasti sídeme sa zase.