Pán rechtor stál pri tabuli a písal mokrastou kriedou veľké litery. Deti šumely, ako listie osiky. Jedno čítalo spevavým hlasom a pravidelnými štyrtaktovými prestávkami, bez ohľadu na ukončenie slov, druhé combáľalo nohami, tretie páslo lelky. Malé dievčatko rozbilo si brydlicovú tabulku a počalo žalostne plakať. Ledva ho uskrovnil pán rechtor, tu ozvalo sa čvirikanie vrabca! Celá škola sa ohliadla. Nastrašený Miško, v povedomí svojho hriechu, trhol pravou rukou, ktorú držal v kapse, a mladý vrabec vyletel z jeho vačku, búšil zobáčkom do obloka. Veselý smiech ozval sa chyžou; sám Mráz musel sa uškeriť pod bajúz nad trápne zostrašenou tvárou Miškovou. Vrabca vyhnali, nasledovalo nie veľmi prísne šticovanie. Pravota sa teda dobre skončila. Zanedlho rozpustil pán učiteľ školu. Deti sa vyrojily - najprv chlapci... potom dievčatá. Na hnoji počaly sa pasy.

"Domov!" zavolal prísne učiteľ. Chlpčiaci sa chlapci prestali sa ruvať a utekali dolu kopcom.

Tu zastala Katuša Mráza a vykonala svoje posolstvo. Nemo počúval široké reči stareny, a rozsmútil sa.

"Kamže ma to ženie nevyzpytateľná náhoda? Nevdojak vťahuje ma do krážov cudzích," dumal v svojej chyži. Nemal pokoja dnu, vyšiel do záhrady. Veselo štebotaly lastovičky, priletujúc k početným hniezdam pod školskou strechou nalepeným. Malé holoplúštence vystrkovaly svoje žlté zobáčiky z otvorov. Keď sa blížil pán otec alebo matka, počaly živo pišťať a otváraly zobáky, ako najširšie možno.

"Nie, nedám sa druhý raz nahovoriť; dobre viem, ako smýšľajú o mne v panskom dome. Akú radu potrebuje odo mňa milostivá slečna? Veď nenie sirota, má radcov dosť. Za chrbtom rodičov hovoriť s ňou? Aký je v tom smysel? Nie!" Učiteľ vyliezol rebríkom na pôdu, kde sušily sa jeho bylinky. Počal ich pilne obzerať, prekladať do sviežich papierov. O chvíľu počul šum na streche, tichý dážď pustil sa s neba a čľapotal na suchý šindol.

Mrázovi odľahlo okolo srdca! "Hľa, ved prší. " A predsa ho čosi zamrzelo. Práca mu nešla hladko, ba zlomil vzácny kvietok, o ktorom myslel, že ho prvý opíše. Cibuľkový korienok padol medzi odhodky, v šere pôdy nemohol ho nájsť. "To je mrzutý deň," podumal.

Poštový posol doniesol do Orechovanských dôležitý list, ktorý pobúril celú rodinu. Aurel písal z Pešti o "neočakávanej" smrti drahého strýca Jána. Pani Orechovanská sadla na foteľ a zakryla tvár ručníkom. Karol zasmútil v prvé chvíle, hoci stál s bratom i v dosť napnutých pomeroch. Lydia prevrátila oči, usilovala sa zaplakať, čo sa jej nepodarilo. Vydala zo seba iba akési mňaukanie. Karol čítal po krátkom oddychu, venovanom ustrnutiu: "Strýc zanechal po sebe záveť, ktorá je složená u súdu, a má byť vyhlásená v tvojej prítomnosti, apuško, lebo sa ťa týka blízko, ako stojí napísané na obálke. Priatelia strýcovi tvrdia, že je pozostalosť veľmi valná. V Horvatsku má strýc pekné nemovitosti, okrem toho v banke okrúhlu summu v hotovosti. Ako vieš, mňa nenosil na srdci, preto som sa mu ani nenatískal. Pohrabné záležitosti obstarávam so starou jeho gazdinou, ktorej hľadím prísne na prsty."

Nuž tak bola smútočná zpráva dokonale osolená veselými výhľadmi na mastné dedictvo. Z plytkej duše Karlovej skoro uletel smútok... pomery jeho počínaly byť veľmi tesné. Lydia mala nádej na nejaký legát - pani Orechovanská ledva mohla utajiť radosť. Jána, švagra svojho, nemala rada, ba skoro ho nenávidela, hoci ho riedko vídavala. Bol pre ňu prirovný, reálny človek, a hovorieval pravdu bratovi, cele rozplynutému pod vlivom svojej ženy.

"Chudák švagor," vzdychla pani Orechovanská, "tak o samote musel umierať."

"On bol samá dobrota," tvrdila Lydia a fňukla.

"A sporil pre svoju rodinu! Šlechetný muž."

"Vrátil mi už pred rokmi do posledného krajciara, čo som mu bol vyplatil z otcovského. Ba nad to! Môžem povedať, že nás on zachránil pred neprajnosťou ťažkých časov!"

Ernest Klenner bežal k Herme, aby jej "mit möglichster Schonung" oznámil smútočný pád. Ona nepoznala svojho strýca, čítavala časom jeho listy a cítila k nemu sympatiu. Zaplakala srdečne: to bol jediný úprimný, bezohľadný smútok za nebohým starým mládencom. V tvári smútočného posla vibrovala podkožná radosť. Herma ju videla. Ba odkiaľ vzal sa u nej takýto ostrozrak? Processy duše ľudskej sú prekvapujúce, nepochopiteľné. Býva, že sa razom vyvinie v nás spôsobnosť, o ktorej sme ani neslýchali. Herma, dojatá zprávou, zmäkla akosi oproti Ernestovi. Dlho počúvala nemo jeho výlevy srdca. Uisťoval ju o svojej veľkej láske. Slovám jeho nebolo príčiny neveriť. Zachádzaval k nim, nebohatým, utiahnutým, a nebol celkom prázdny človek. Fanatizm namyslenej národnosti - jeho otec bol čistým Bavorákom - pravda, skarikiroval ho pred očami jasno a prirodzene cítiacej devy. Konečne tú chybu mali všetci, s ktorými ona obcovala. Všade hľadela naškrobená neprirodzenosť a titvorenie sa. Priama, normálne vyvinutá duša nemôže nespozorovať smiešnych strán odnárodnenej spoločnosti. Nadto Herma mala nešťastie - iste veľké pre dievča... jej matka bola obrazcom stavovských chýb a neprirodzeností. Herma mnoho ráz bojovala sama so sebou, aby odstránila od obrazu svojej matky škrekľavé farby... darmo, ony predsa prerážaly a vlívaly na detinský cit. Odrodilstvo je hrozný hriech. Má hlboko nemravné následky. I sväté pocity detinskej lásky alteruje, ba ničí. Mladú, dobrú dušu hádže v boj, v protivy, v bôle nekonečné. Odrodilstvo je u nás spoločenskou nemocou. Každá nemoc vlíva škodlive na organizmy, hoci i neboly priamo ňou zachvátené.

Herma našla matku i starú tetku v smútočných šatách. Tak rýchlo chcely ukázať aspoň zovnútorne svoj žiaľ. Človek často ohlušuje svoje svedomie povrchnými formami.

Karol Orechovanský kázal priahať. K nočnému vlaku mohol doraziť na stanicu. Vyprevádzali ho s veľkými ceremoniami.

Dáždik prestal kropiť. Sviežosťou dýchal sad, z líp viala tuhá vôňa. Herma kráčala popri rybníku v starý zapustnutý park. Tak žiadalo sa jej pozreť učiteľovi v čestnú, otvorenú tvár. Ku komu mala sa utiekať so svojím plným, úzkostlivým srdcom? Azda k tetke, ktorá neznala iba kupony, spomienky na vojenské bludárenie a trochu lombardskej taliančiny? Či k matke, ktorá bola taká studená? Stará Katuša bola prijednoduchá a obmedzená, a všetko chcela hojiť bylinkami. Pre duševné bôle niet zeliniek.

Pohľad na filagoriu vohnal deve krv do tvári. Včera dodal večer divnej scéne istý pôvab: teraz trčala polo porúchaná búdka tak triezvo zo zelenej trstiny. Na rybníku praly sa hlúpe husi, hlavy strkaly do vody, a zas naháňaly sa s gagotom a škrekotom. Šedá hus chytila zobákom bielu za vrch hlavy, chytená zaškrečala a veslovala napred. Deva zrýchlila kroky. Starý park stál v tichom majestáte, osviežený dáždikom. Časom potriasol košatý gaštan ratolesťou: veľké kvapky spŕchly s nej a jedna dobročinná kvapôčka sošumela na hlávku devinu. Milo chladila rozpálenú hlavičku.

Matejko náš, pevne odhodlaný neprísť na pozyv mladej devy, ani sám nevedel, keď zamkol za sebou dom, preložil na záhradných dvierkach kľuku a octnul sa za dedinou. Nie do parku, božechráň, iba na svoju ďatelinu šiel sa pozreť. Kto môže zato, že sa ona nachádzala neďaleko panského parku? To je číra, čistá náhoda.

Sviežo prestierala sa pred okom učiteľa ďatelinová niva. Červené kvety boly ešte orosené nedávnym dažďom, ale včelky nebály sa, že si zarosia krýdelká, už sa boly rozpŕchly po kvetoch. Tuším ďatelinové kvety prieča sa ich laskaniam! Veď sa každý potriasa a uhýba, keď naň sadne medonosný hosť. Ba niektorý i strasie včelu, ona hnevno zabzučí, otočí sa na chrbátku a s novou horlivosťou oddá sa do sladkej, voňavej korunky. Pod mumlavým čmelákom sa biedny kvet celý zohne! Je to pravý odroň medzi kvetovými mlsiakmi. V niektorých krajoch volajú ho medveďom, a to dosť vtipne.