Boženka sa Elvirinej matke veľmi páčila; jej nenútené prirodzené, dievčenské držanie, pri tom akási vážnosť, ktorá vedľa nevinnej veselosti odmaly charakterisovala Boženku, pútala túto paniu, ktorej dosiaľ ešte krem bohatstva, lesku a nádhery, nič neimponovalo. Mala Boženka v svojom zjave to, čo schádzalo Elvire - a to nie len krása telesná, ale i duševná. U Zárožných všade a vo všetkom rozprestieral sa bezohľadný materialismus, s Boženkou ale vznášal sa čistý idealismus.
V duchu porovnávala pani Zárožná svoju dcéru s Boženkou a akokoľvek bola zaslepená v svojich deťoch, predsa vzdychla a zažiadala si: keby moja Elvira mala toto "veľkopanské držanie" (ona to tak pomenovala, ačkoľvek nesprávne), "túto krásu!" A ďalej nadpriadala a snuvala myšlienku a predstavu, a videla v mlhavej budúcnosti pekného husárskeho dôstojníka so zemanskou (najmenej!) korunkou v erbe, meno s predložkou "von" alebo s predikátom ako snúbenca Elvirinho. Elvira von... myslela si ďalej matka a konečne potešila sa, že je to celkom pravdepodobné, veď Elvira má veno, dosť na kauciu a ešte vyše toho. Áno, my si to môžeme dovoliť, máme toho dosť! Tu dospela k tomu záverečnému bodu a ustálila sa, že nebude brániť Elvire, aby kamarátila sa s Boženkou; snáď osvojí si dcéruška niečo od toho chudobného dievčaťa. Len kde sa to u toho dedinského dievčaťa vzalo! Veď, ako sa vie, boli a sú jej rodičia chudobní ako kostolné myši!
A hľa! Spomnela si pani Zárožná, že kedysi jej matka ešte rodinkala sa s matkou Klasovej. Ale potom pozdejšie dostaly sa obe rodiny do iných pomerov. Rozdielne záujmy, nerovné náhľady delily ich, i majetkové pomery prispely k tomu, aby sa členovia rodín nestýkali tak, ako predtým. Teraz ale blahosklonnosť akási nadišla Zárožnú a pri najbližšej príležitosti sdelila toto svoje objavenie Boženke očakávajúc, že táto prijme to za veliké vyznačenie. I vzkázala pani Zárožná Klasovej, aby ju prišla navštíviť.
Klasová tento odkaz prijala skutočne ako vyznačenie a ponáhľala sa želaniu tomu vyhoveť. Ona poznala rodinu Zárožných ešte vtedy, keď neboli tak bohatí; keď on ešte chodil po jarmokoch v lodenovom kabáte s amuletom, ktorý mu mal prinášať šťastie, okolo hrdla, keď ona doma kupčila so zbožím a drôbežou. Vtedy ich ešte ľud a čeľaď oslovovali "mladý pán a mladá pani", dnes sú už milosťpani a príde čas, kde budú veľkomožní. Prečo nie? Majú na to spôsob, majú z čoho kúpiť si i tento titul. Od nedávna Zárožný už nechodí na jarmoky a nekupčí viac s volmi. Jeho kapitále "pracujú" samy pre neho. Jemu potrebno len vedeť, kedy aký papier, alebo účastinu kúpiť a kedy odpredať. Pri týchto špekuláciách dokázal nie len že má istý prirodzený, chladný, vypočítavý a bezohľadný vtip, ale i neslýchané šťastie. Zlý svet hovoril, že tohoto viac, ako rozumu a keď mu jeden z jeho známych napísal na dvere "kvintlík šťastia je viac ako funt rozumu" nenahneval sa Zárožný na to, ale dal takú peprnú odpoveď, ako len od neho vystala. On neznal šetrnosti, lebo so šetrnosťou by nebol dosiahol toho, čo dosiahol. Kým chodil po jarmokoch, sliedil za malými hospodármi, ktorí prinútení boli predať svoj dobytok a tu kúpil, čo chcel a ako chcel a predal vždy s výhodou, lebo vedel vystihnúť čas a pomery. Snáď že veru to jeho šťastie sídlilo v tom lodenovom kabáte a v tom amulete, ktorý neprestajne nosil na hrdle. Konečne zaoberal sa plánom kúpiť panský majetok, veď "môžem, mam zkade", pochlúbil sa pred svojimi známymi.
Ale šťastie Zárožných rozkladalo sa len v hmotných veciach; to, čo im ešte predsa drahšie bolo, než peniaze a majetok, deti, neprinášaly im veľa potešenia. Od malička oni túžili po panstve, po bohatstve a tak chceli si deti vychovať, aby sa tieto pomocou peňazí ale i umu hodne vysoko dostali. Keď mali hmotné prostriedky, chceli nimi niečo i dokázať a chceli si u ľudí vydobyť ešte i vážnosť a úctu, lebo nevďačný svet im často jedno i druhé nedožičil. Preto si umienili dať najstaršieho syna Andiho (i v menách detí držali sa po pansky) študovať jus. Ako krásne bude sa vynímať podpis jeho na úpisoch a expensnotách: Dr. And. Zárožný! Ale rôčky a peniažky sa míňaly a Andi len nemyslel na doktorát. Cez gymnázium sa len akosi prebil, matúrou prešiel vďaka štedrosti otcovej, ale ďalej ani hnúť. Už niekoľko rokov strávil v Pešti, zprvu ako dobrovoľník, trovil a ešte ani jedna zkúška! Zprvu sa len tešili rodičia, že nech že len ukáže pána i tam, veď majú z čoho, ale naveľa predsa len zunovali posielať svoje nastrádané groše do veľmesta, aby sa synček stavu primerane zabával. Našli sa ľudia, ktorí im to akoby dožičili a ten istý vtipkár, čo to o kvintlíku šťastia napísal, upotrebil na starého Zárožného starý, ale pádny vtip, dajúc mu do úsť túto výpoveď: "Sto volov ma stojí tento jeden osol!"
Rozumie sa, že to bola útržka, starý ak si to aj pomyslel, nepovedal nahlas. Ale aby ešte iných sto volov neprešlo, odhodlal sa Zárožný kúpiť veliké panstvo a zavolať syna domov, aby gazdoval, veď bude mať na čom!
Mladší syn Zárožných, Laco, chodil v ten čas do gymnázia. Videl Boženku na prechádzke, potom na výlete zväčša z Elvirou a zahorel v študentskej láske ku šumnému dievčatku. Kto je tento ideál, zvedel od Elviry a vzdor tomu, že jeho mladícke srdce plápolalo ohňom prvej lásky, k jeho pochvale budiž rečeno, že nespáchal ani jednoho verša. City jeho vyrážaly sa len v tichom obdive a vytrvalom sliedení za tým, kam chodí a čo robí Boženka a potom v nemalých dávkach cukríkov a kvetov, ktorými začal obsypávať Elviru. Zprvu nechápavá sestrička nevedela, odkiaľ berie sa táto bratská nežnosť, keď konečne svitlo jej v hlávke, že to platí Boženke! Kdeže by brat sestre donášal také obete, radšej by to prepil! Boženka prijímala cukríky i kvety od Elviry s vďačným úsmevom a hneď i podelila medzi družky, začo ju tieto "zbožňovaly". U Zárožných nebrali lásku Lacovu vážne. "Veď mu to vyfučí," povedala pani Zárožná. Ale ani Boženka nebrala to vážne, na to bola pri detinská a čisté jej smýšľanie chránilo ju pred namyslenosťou a koketeriou. Ona rada sa s Lacom zabávala; tančila s ním na tanečnej zkúške, na majálesoch a u Zárožných hrala sa na společenské hry spolu i s druhými dievčaťmi. Nevysmievala ho, ako druhé, ale ani neposmeľovala. Keď sa Elvira v škole chlúbila bratom juristom, väčšina "dospelejších" dievčeniec nadšene poslúchala, čo rozprávala sestra o bratovi a žiadala si udržať priazeň a náklonnosť sestrinu. A keď Elvira doniesla početné podobizne Andiho, obklopily ju všetky žiačky a obdivovaly mladého a strojného juristu. Všade sa im videl byť pekným a zanímavým, ale v dobrovoľníckej rovnošate bol predsa najkrajším. Boženka ale nepochválila ho; nechcela uraziť Elvirinu sestrinskú lásku a hrdosť, preto pomlčala a mienku svoju o mladom Zárožnom podržala pre seba. Pre ňu tá jeho tvár nemala nič sympatického. Výraz jeho očí urážal je] dušu, úsmev jeho úst zdal sa vysmievať to, čo ona miluje a celá moderná úprava hlavy a postavy jej bola odpornou. Preto utiahla sa od dievčať, sadla si na svoje miesto a pohrúžiac sa do práce skoro zapomnela, že Elvira má krem Lacka ešte jednoho brata.
V duchu porovnávala pani Zárožná svoju dcéru s Boženkou a akokoľvek bola zaslepená v svojich deťoch, predsa vzdychla a zažiadala si: keby moja Elvira mala toto "veľkopanské držanie" (ona to tak pomenovala, ačkoľvek nesprávne), "túto krásu!" A ďalej nadpriadala a snuvala myšlienku a predstavu, a videla v mlhavej budúcnosti pekného husárskeho dôstojníka so zemanskou (najmenej!) korunkou v erbe, meno s predložkou "von" alebo s predikátom ako snúbenca Elvirinho. Elvira von... myslela si ďalej matka a konečne potešila sa, že je to celkom pravdepodobné, veď Elvira má veno, dosť na kauciu a ešte vyše toho. Áno, my si to môžeme dovoliť, máme toho dosť! Tu dospela k tomu záverečnému bodu a ustálila sa, že nebude brániť Elvire, aby kamarátila sa s Boženkou; snáď osvojí si dcéruška niečo od toho chudobného dievčaťa. Len kde sa to u toho dedinského dievčaťa vzalo! Veď, ako sa vie, boli a sú jej rodičia chudobní ako kostolné myši!
A hľa! Spomnela si pani Zárožná, že kedysi jej matka ešte rodinkala sa s matkou Klasovej. Ale potom pozdejšie dostaly sa obe rodiny do iných pomerov. Rozdielne záujmy, nerovné náhľady delily ich, i majetkové pomery prispely k tomu, aby sa členovia rodín nestýkali tak, ako predtým. Teraz ale blahosklonnosť akási nadišla Zárožnú a pri najbližšej príležitosti sdelila toto svoje objavenie Boženke očakávajúc, že táto prijme to za veliké vyznačenie. I vzkázala pani Zárožná Klasovej, aby ju prišla navštíviť.
Klasová tento odkaz prijala skutočne ako vyznačenie a ponáhľala sa želaniu tomu vyhoveť. Ona poznala rodinu Zárožných ešte vtedy, keď neboli tak bohatí; keď on ešte chodil po jarmokoch v lodenovom kabáte s amuletom, ktorý mu mal prinášať šťastie, okolo hrdla, keď ona doma kupčila so zbožím a drôbežou. Vtedy ich ešte ľud a čeľaď oslovovali "mladý pán a mladá pani", dnes sú už milosťpani a príde čas, kde budú veľkomožní. Prečo nie? Majú na to spôsob, majú z čoho kúpiť si i tento titul. Od nedávna Zárožný už nechodí na jarmoky a nekupčí viac s volmi. Jeho kapitále "pracujú" samy pre neho. Jemu potrebno len vedeť, kedy aký papier, alebo účastinu kúpiť a kedy odpredať. Pri týchto špekuláciách dokázal nie len že má istý prirodzený, chladný, vypočítavý a bezohľadný vtip, ale i neslýchané šťastie. Zlý svet hovoril, že tohoto viac, ako rozumu a keď mu jeden z jeho známych napísal na dvere "kvintlík šťastia je viac ako funt rozumu" nenahneval sa Zárožný na to, ale dal takú peprnú odpoveď, ako len od neho vystala. On neznal šetrnosti, lebo so šetrnosťou by nebol dosiahol toho, čo dosiahol. Kým chodil po jarmokoch, sliedil za malými hospodármi, ktorí prinútení boli predať svoj dobytok a tu kúpil, čo chcel a ako chcel a predal vždy s výhodou, lebo vedel vystihnúť čas a pomery. Snáď že veru to jeho šťastie sídlilo v tom lodenovom kabáte a v tom amulete, ktorý neprestajne nosil na hrdle. Konečne zaoberal sa plánom kúpiť panský majetok, veď "môžem, mam zkade", pochlúbil sa pred svojimi známymi.
Ale šťastie Zárožných rozkladalo sa len v hmotných veciach; to, čo im ešte predsa drahšie bolo, než peniaze a majetok, deti, neprinášaly im veľa potešenia. Od malička oni túžili po panstve, po bohatstve a tak chceli si deti vychovať, aby sa tieto pomocou peňazí ale i umu hodne vysoko dostali. Keď mali hmotné prostriedky, chceli nimi niečo i dokázať a chceli si u ľudí vydobyť ešte i vážnosť a úctu, lebo nevďačný svet im často jedno i druhé nedožičil. Preto si umienili dať najstaršieho syna Andiho (i v menách detí držali sa po pansky) študovať jus. Ako krásne bude sa vynímať podpis jeho na úpisoch a expensnotách: Dr. And. Zárožný! Ale rôčky a peniažky sa míňaly a Andi len nemyslel na doktorát. Cez gymnázium sa len akosi prebil, matúrou prešiel vďaka štedrosti otcovej, ale ďalej ani hnúť. Už niekoľko rokov strávil v Pešti, zprvu ako dobrovoľník, trovil a ešte ani jedna zkúška! Zprvu sa len tešili rodičia, že nech že len ukáže pána i tam, veď majú z čoho, ale naveľa predsa len zunovali posielať svoje nastrádané groše do veľmesta, aby sa synček stavu primerane zabával. Našli sa ľudia, ktorí im to akoby dožičili a ten istý vtipkár, čo to o kvintlíku šťastia napísal, upotrebil na starého Zárožného starý, ale pádny vtip, dajúc mu do úsť túto výpoveď: "Sto volov ma stojí tento jeden osol!"
Rozumie sa, že to bola útržka, starý ak si to aj pomyslel, nepovedal nahlas. Ale aby ešte iných sto volov neprešlo, odhodlal sa Zárožný kúpiť veliké panstvo a zavolať syna domov, aby gazdoval, veď bude mať na čom!
Mladší syn Zárožných, Laco, chodil v ten čas do gymnázia. Videl Boženku na prechádzke, potom na výlete zväčša z Elvirou a zahorel v študentskej láske ku šumnému dievčatku. Kto je tento ideál, zvedel od Elviry a vzdor tomu, že jeho mladícke srdce plápolalo ohňom prvej lásky, k jeho pochvale budiž rečeno, že nespáchal ani jednoho verša. City jeho vyrážaly sa len v tichom obdive a vytrvalom sliedení za tým, kam chodí a čo robí Boženka a potom v nemalých dávkach cukríkov a kvetov, ktorými začal obsypávať Elviru. Zprvu nechápavá sestrička nevedela, odkiaľ berie sa táto bratská nežnosť, keď konečne svitlo jej v hlávke, že to platí Boženke! Kdeže by brat sestre donášal také obete, radšej by to prepil! Boženka prijímala cukríky i kvety od Elviry s vďačným úsmevom a hneď i podelila medzi družky, začo ju tieto "zbožňovaly". U Zárožných nebrali lásku Lacovu vážne. "Veď mu to vyfučí," povedala pani Zárožná. Ale ani Boženka nebrala to vážne, na to bola pri detinská a čisté jej smýšľanie chránilo ju pred namyslenosťou a koketeriou. Ona rada sa s Lacom zabávala; tančila s ním na tanečnej zkúške, na majálesoch a u Zárožných hrala sa na společenské hry spolu i s druhými dievčaťmi. Nevysmievala ho, ako druhé, ale ani neposmeľovala. Keď sa Elvira v škole chlúbila bratom juristom, väčšina "dospelejších" dievčeniec nadšene poslúchala, čo rozprávala sestra o bratovi a žiadala si udržať priazeň a náklonnosť sestrinu. A keď Elvira doniesla početné podobizne Andiho, obklopily ju všetky žiačky a obdivovaly mladého a strojného juristu. Všade sa im videl byť pekným a zanímavým, ale v dobrovoľníckej rovnošate bol predsa najkrajším. Boženka ale nepochválila ho; nechcela uraziť Elvirinu sestrinskú lásku a hrdosť, preto pomlčala a mienku svoju o mladom Zárožnom podržala pre seba. Pre ňu tá jeho tvár nemala nič sympatického. Výraz jeho očí urážal je] dušu, úsmev jeho úst zdal sa vysmievať to, čo ona miluje a celá moderná úprava hlavy a postavy jej bola odpornou. Preto utiahla sa od dievčať, sadla si na svoje miesto a pohrúžiac sa do práce skoro zapomnela, že Elvira má krem Lacka ešte jednoho brata.