V Uhorsku z politických príčin nedosiahla katolícka reformácia nikdy také úplné víťazstvo ako v krajinách českých. Jednako koncom XVII. storočia, najmä úsilím prenikavého ducha a široko založenej agitácie maďarského konvertitu Petra Pázmánya, tiež jej dielo bolo zhruba hotové. Na Slovensku evanjelická cirkev, zbavená samosprávy, kostolov, škôl a imania, už len živorila z kráľovskej milosti. Najmocnejšie podpory domácich protestantov, magnátske rodiny Illésházyovcov, Nádasdyovcov, Batthányiovcov, Forgácsovcov, Révayovcov, Kollonicsovcov a iných, už znova prináležali k cirkvi katolíckej. Na sklonku XVII. storočia, po krutom desaťročnom prenasledovaní nekatolíkov za Leopolda I., tiež na uhorskej pôde dosahuje protireformácia vrchol.
Na Slovensku jej stredom je Trnava. Toto centrum slovenských jezuitov vo východnej oblasti nášho národa počiatkom XVIII. storočia hlása ten istý protireformačný triumf, ktorý ovládol západnú oblasť od Klatov až po Opavu. I v Trnave impozantná stavba jezuitskej baziliky, vyzdobenej poprednými talianskymi majstrami, spoločný to dar Mikuláša Eszterházyho a palatína Nyáriho už z roku 1637, pyšno dovoláva sa priazne uhorských magnátov, oddaných myšlienke katolíckej reformácie. I tam mohutné rozložité kolégium Pázmányovej jezuitskej univerzity, ním r. 1635 založenej a bohato dotovanej, s knižnicou, študentskými divadlami, kníhtlačiarňou, konviktami pre deti zemianske i nezemianske, vyučovaním, výchovou, spoločenskou agitáciou i tlačeným slovom, podujala sa na sústavnú protireformačnú prácu na celom slovenskom západe. I tam bohatí mešťania a majetný ľud na okolí pretekali sa v štedrom mecenášstve na reprezentačné i bojovné cirkevné účely. Do začiatku XVIII. storočia už desať výstavných katolíckych kostolov a práve toľko súkromných kaplniek plnilo neveľké mesto; kláštory, semináre, školy v rehoľníckych rukách, cirkevné združenia, kalvárie, zázračné obrazy obrátili už Trnavu na "malý slovenský Rím". Obrovské cirkevné a rehoľné majetky ukazovali hmotnú silu nového katolíckeho stredu; neskorá talianska renesancia na priečeliach i povalách mestských sídiel cirkevných hodnostárov i panských domov, letohrádkov, napolo ukrytých v bujnej zeleni, úpravných kúpeľov a iných zátiší hlásala vkus a prepych nositeľov protireformačnej idey; a akademická trnavská tlačiareň, zaplavujúc celý juhozápad československými knižkami a tlačiac aj nemecké, maďarské, áno i cyrilské spisy, prevádzala katolícku reformu literárnou cestou.
Trnavský vplyv na slovenský západ, najmä na Považie, bol prenikavý. Zvlášť poučne sa zračí napríklad na Žiline, ktorá bola v XVI. storočí za palatína Thurzu kvitnúcim stredom hornouhorských evanjelikov a ešte v XVII. storočí ohniskom čulej kníhtlačiarskej československej produkcie v protestantskom duchu. Pázmányova sústavná agitácia čoskoro zasahuje tiež Žilinu, Eszterházyovci, Illésházyovci, Erdödyovci pomáhajú peniazmi aj mocou, biskup Kollonics trnavskými jezuitskými misiami, Tovaryšstvo zaberá r. 1688 mestskú faru, r. 1691 otvára školu, získava šľachtu, meštianstvo i magistrát - a zo Žiliny už koncom XVII. storočia sa prihlasuje prvý svetský konvertita k bojovej protireformačnej literárnej propagande.
Je zaujímavý zjav, ktorý svedčí o nepretrhnutej, hoci zoslabenej kultúrnej jednote s českomoravským západom, že hojná maďarská protireformačná literatúra, teda domáca a fyzicky blízka súčasnej katolíckej produkcii slovenskej, pôsobí na ňu nepatrne; i dielo v Uhorsku také epochálne, ako bola Pázmányho výrečná sústava protireformačnej apologetiky a polemiky - podľa slávneho francúzskeho jezuitu Bellarmina ustrojený "Hodegus, Igazságra vezérlö kalauz" roku 1615 - ktorý sa dotýka i Husovho sporu s opovržlivou britkosťou, ostáva na Slovákov bez účinku - kým to isté slovenské katolícke literárne hnutie, hoci zemepisne vzdialené a politicky odlúčené, stojí pod silným jezuitským vplyvom českým. Z Čiech si trnavskí jezuiti brali vzory písomnej agitácie, české knihy doma pretláčali, podľa českých písali a vydávali nové spisy pre domácu potrebu. Preto ako husitské a protestantské vplyvy prenikali z Čiech na Slovensko v XV. a XVI. storočí, tak i jezuitské literárne hnutie XVII. a XVIII. storočia v Čechách, na Morave a v Sliezsku má zase svoju odnož tiež medzi Slovákmi v severozápadnom Uhorsku.
Potrebám protireformačnej propagandy na Slovensku slúžili predovšetkým doslovné pretlačky jezuitských knižiek českých, iba po stránke jazykovej viac alebo menej prispôsobené domácej reči.
Taká bola napríklad pretlač starého diela "Konfesse katholická, totižto vyznaní pravé víry krestianské všeobecní" od jezuitu Jakuba Horčického z Tepenca, obľúbeného dvorana Rudolfa II., vydaná v Trnave r. 1677. Touto stručnou encyklopédiou všetkého, čo rímsku cirkev význačne odlišovalo od iných vyznaní, trnavskí jezuiti hneď pre začiatok dali domácemu čitateľstvu do rúk hotovú cirkevnú zbraň, obrannú i útočnú. Vykladala o konciloch a odpustkoch, o omši a očistci, o sviatostiach, kláštoroch a procesiách atď. "Zákonové - poučuje kniha, - v nichžto reholní a duchovní lidé pánu Bohu slúží, nejsú lidští nálezkové, aniž také skrze ne cesta pravdy bývá rúhána... O dobrých a zachovalých se tuto mluví, kteríž v rádu a v profesi své stojí, a ne o tech lehkomyslných, kteríž rozpustlý a nerádný život vedú v mnohých klášterích, a zvlášte krome klášteruv, na nichžto svet velmi se horší, ba i povetrí se jimi kazí"... Procesie sa patrí konať, "abysme víru našu krestianskú židum a odporníkum cirkvi s. známú činili a ju vyznali, a oni aby porozumeti mohli, že srdcem veríme a usty i skutkem vyznáváme, že pán Buh všemohúcí netoliko v kostele a v jednom míste, jakž jsú se pohané domnívali, ale všudy a na každém míste cten, chválen i veleben býti má". Pocta svätých ani podľa biblie nie je zbytočná. "Ponevadž hle duše svatých prosí Boha v nebi, žádajíce za pomstu na své vražedlníky, kteríž prebývají na zemi, ó čím více máme tomu veriti, že se modlí a primlúvají za spasení svých milých práteluv! Ej tyto tri místa Písem s. stale to potvrzují, že prímluva svatých má býti."
Taká bola i pretlač spisu, ktorý obľúbenú pomôcku jezuitskej mravouky odieval krikľavou formou, a v Prahe vyšiel od r. 1676 do r. 1701 tri razy ako hľadané čítanie: "Večný pekelný žalář, aneb hrozné pekelné muky, obrazy a příklady v jazyce vlaském po čtyřicetikrát na svetlo vyšlými vypodobnené. A nyní vnove na česko přeložené: ale přidáním jiných mnohých příkladů z rozličných hodnoverných spisovatelů vybraných velmi rozšířené". Prekladateľom bol známy český jezuita Matej Václav Šteyer, ktorý knižku venoval kanonikovi Tomášovi z Čechorodu; autorom taliansky jezuita Ján Manni ("La Prigione eterno dell' Inferno", Venetia 1669). Knižka literárne bezcenná, púha karikatúra Danteho "Očistca" a "Pekla", ale ako príspevok k psychológii čítajúceho davu veľmi význačná.
Na Slovensku jej stredom je Trnava. Toto centrum slovenských jezuitov vo východnej oblasti nášho národa počiatkom XVIII. storočia hlása ten istý protireformačný triumf, ktorý ovládol západnú oblasť od Klatov až po Opavu. I v Trnave impozantná stavba jezuitskej baziliky, vyzdobenej poprednými talianskymi majstrami, spoločný to dar Mikuláša Eszterházyho a palatína Nyáriho už z roku 1637, pyšno dovoláva sa priazne uhorských magnátov, oddaných myšlienke katolíckej reformácie. I tam mohutné rozložité kolégium Pázmányovej jezuitskej univerzity, ním r. 1635 založenej a bohato dotovanej, s knižnicou, študentskými divadlami, kníhtlačiarňou, konviktami pre deti zemianske i nezemianske, vyučovaním, výchovou, spoločenskou agitáciou i tlačeným slovom, podujala sa na sústavnú protireformačnú prácu na celom slovenskom západe. I tam bohatí mešťania a majetný ľud na okolí pretekali sa v štedrom mecenášstve na reprezentačné i bojovné cirkevné účely. Do začiatku XVIII. storočia už desať výstavných katolíckych kostolov a práve toľko súkromných kaplniek plnilo neveľké mesto; kláštory, semináre, školy v rehoľníckych rukách, cirkevné združenia, kalvárie, zázračné obrazy obrátili už Trnavu na "malý slovenský Rím". Obrovské cirkevné a rehoľné majetky ukazovali hmotnú silu nového katolíckeho stredu; neskorá talianska renesancia na priečeliach i povalách mestských sídiel cirkevných hodnostárov i panských domov, letohrádkov, napolo ukrytých v bujnej zeleni, úpravných kúpeľov a iných zátiší hlásala vkus a prepych nositeľov protireformačnej idey; a akademická trnavská tlačiareň, zaplavujúc celý juhozápad československými knižkami a tlačiac aj nemecké, maďarské, áno i cyrilské spisy, prevádzala katolícku reformu literárnou cestou.
Trnavský vplyv na slovenský západ, najmä na Považie, bol prenikavý. Zvlášť poučne sa zračí napríklad na Žiline, ktorá bola v XVI. storočí za palatína Thurzu kvitnúcim stredom hornouhorských evanjelikov a ešte v XVII. storočí ohniskom čulej kníhtlačiarskej československej produkcie v protestantskom duchu. Pázmányova sústavná agitácia čoskoro zasahuje tiež Žilinu, Eszterházyovci, Illésházyovci, Erdödyovci pomáhajú peniazmi aj mocou, biskup Kollonics trnavskými jezuitskými misiami, Tovaryšstvo zaberá r. 1688 mestskú faru, r. 1691 otvára školu, získava šľachtu, meštianstvo i magistrát - a zo Žiliny už koncom XVII. storočia sa prihlasuje prvý svetský konvertita k bojovej protireformačnej literárnej propagande.
Je zaujímavý zjav, ktorý svedčí o nepretrhnutej, hoci zoslabenej kultúrnej jednote s českomoravským západom, že hojná maďarská protireformačná literatúra, teda domáca a fyzicky blízka súčasnej katolíckej produkcii slovenskej, pôsobí na ňu nepatrne; i dielo v Uhorsku také epochálne, ako bola Pázmányho výrečná sústava protireformačnej apologetiky a polemiky - podľa slávneho francúzskeho jezuitu Bellarmina ustrojený "Hodegus, Igazságra vezérlö kalauz" roku 1615 - ktorý sa dotýka i Husovho sporu s opovržlivou britkosťou, ostáva na Slovákov bez účinku - kým to isté slovenské katolícke literárne hnutie, hoci zemepisne vzdialené a politicky odlúčené, stojí pod silným jezuitským vplyvom českým. Z Čiech si trnavskí jezuiti brali vzory písomnej agitácie, české knihy doma pretláčali, podľa českých písali a vydávali nové spisy pre domácu potrebu. Preto ako husitské a protestantské vplyvy prenikali z Čiech na Slovensko v XV. a XVI. storočí, tak i jezuitské literárne hnutie XVII. a XVIII. storočia v Čechách, na Morave a v Sliezsku má zase svoju odnož tiež medzi Slovákmi v severozápadnom Uhorsku.
Potrebám protireformačnej propagandy na Slovensku slúžili predovšetkým doslovné pretlačky jezuitských knižiek českých, iba po stránke jazykovej viac alebo menej prispôsobené domácej reči.
Taká bola napríklad pretlač starého diela "Konfesse katholická, totižto vyznaní pravé víry krestianské všeobecní" od jezuitu Jakuba Horčického z Tepenca, obľúbeného dvorana Rudolfa II., vydaná v Trnave r. 1677. Touto stručnou encyklopédiou všetkého, čo rímsku cirkev význačne odlišovalo od iných vyznaní, trnavskí jezuiti hneď pre začiatok dali domácemu čitateľstvu do rúk hotovú cirkevnú zbraň, obrannú i útočnú. Vykladala o konciloch a odpustkoch, o omši a očistci, o sviatostiach, kláštoroch a procesiách atď. "Zákonové - poučuje kniha, - v nichžto reholní a duchovní lidé pánu Bohu slúží, nejsú lidští nálezkové, aniž také skrze ne cesta pravdy bývá rúhána... O dobrých a zachovalých se tuto mluví, kteríž v rádu a v profesi své stojí, a ne o tech lehkomyslných, kteríž rozpustlý a nerádný život vedú v mnohých klášterích, a zvlášte krome klášteruv, na nichžto svet velmi se horší, ba i povetrí se jimi kazí"... Procesie sa patrí konať, "abysme víru našu krestianskú židum a odporníkum cirkvi s. známú činili a ju vyznali, a oni aby porozumeti mohli, že srdcem veríme a usty i skutkem vyznáváme, že pán Buh všemohúcí netoliko v kostele a v jednom míste, jakž jsú se pohané domnívali, ale všudy a na každém míste cten, chválen i veleben býti má". Pocta svätých ani podľa biblie nie je zbytočná. "Ponevadž hle duše svatých prosí Boha v nebi, žádajíce za pomstu na své vražedlníky, kteríž prebývají na zemi, ó čím více máme tomu veriti, že se modlí a primlúvají za spasení svých milých práteluv! Ej tyto tri místa Písem s. stale to potvrzují, že prímluva svatých má býti."
Taká bola i pretlač spisu, ktorý obľúbenú pomôcku jezuitskej mravouky odieval krikľavou formou, a v Prahe vyšiel od r. 1676 do r. 1701 tri razy ako hľadané čítanie: "Večný pekelný žalář, aneb hrozné pekelné muky, obrazy a příklady v jazyce vlaském po čtyřicetikrát na svetlo vyšlými vypodobnené. A nyní vnove na česko přeložené: ale přidáním jiných mnohých příkladů z rozličných hodnoverných spisovatelů vybraných velmi rozšířené". Prekladateľom bol známy český jezuita Matej Václav Šteyer, ktorý knižku venoval kanonikovi Tomášovi z Čechorodu; autorom taliansky jezuita Ján Manni ("La Prigione eterno dell' Inferno", Venetia 1669). Knižka literárne bezcenná, púha karikatúra Danteho "Očistca" a "Pekla", ale ako príspevok k psychológii čítajúceho davu veľmi význačná.