O chvíľu, keď som prvý raz zbadal Marsanov vynorovať sa z valca, v ktorom slietli na zem so svojej obežnice, moju činnosť ochromilo nejaké omámenie. Ostal som stáť po kolená vo vrese, strmo hľadiac na násyp, ktorý ich skrýval. Zápasil vo mne strach so zvedavosťou.

Neodvážil som sa vrátiť k jame, ale cítil som náruživú túžbu nazreť do nej. Preto som išiel veľkou okľukou, hľadajúc nejaké príhodné miesto. Pri tom som neodvrátil zraku od kôp piesku, ktoré skrývaly nových hosťov našej zeme. Odrazu kmitol cez zapadajúce slnce sväzok tenkých, čiernych bičíkov a hneď zasa zmizol a potom sa po kúsku vyšinul dohora tenký prút, na ktorom sa chytro otáčal okrúhly terč. Čo sa tam asi robí?

Väčšina divákov shlukla sa do niekoľkých skupín - jedna skupina stála na ceste k Wokingu, druhá stála smerom k Chobhamu. Boli zjavne práve tak rozrušení ako ja. Niekoľko ľudí stálo neďaleko mňa. Pristúpil som k jednému mužskému - poznal som v ňom svojho suseda, hoci som nevedel jeho meno - a oslovil som ho. Ale nebol práve príhodný čas na súvislý rozhovor.

"Ošklivé zvieratá!" riekol. "Dobrý Bože! Sú to ošklivé zvieratá!" A to opakoval znova a znova.

"Videli ste toho človeka v jame?" riekol som; ale on mi neodpovedal. Zamĺkli sme a stáli sme chvíľku vedľa seba, hľadiac k jame. Čerpali sme akúsi útechu vo vzájomnej spoločnosti. Potom som presunul svoje stanovište na malý pahorok, na ktorom som stál o yard vyššie, a keď som sa za ním obzrel, už odchádzal do Wokingu.

Západ slnca premenil sa na súmrak, kým sa zasa niečo stalo. Zástup soskupený na ľavej strane pri Wokingu odrazu zhustnul a počul som teraz slabý šum z tej strany. Malá skupina ľudí smerom k Chobhamu sa rozišla. V jame sa nič nepohlo.

To dodalo asi ľuďom smelosti, a myslím, že príchod nových ľudí z Wokingu tiež posilnil všeobecnú dôveru. Na každý prípad, hneď, ako sa začalo stmievať, pri pieskových jamách skrsol pomalý, striedavý ruch, ktorý sa stále vzmáhal, keď ticho okolo valca ostalo nenarušené. Čierne postavy vztýčene sa blížily po dvoch a po troch, ostaly stáť, pozorovaly a zasa sa približovaly a obklopovaly jamu v nepravidelnom, riedkom polkruhu. Ja som sa tiež začal približovať k jame.

Potom som videl niekoľko fiakristov a iných ľudí, ktorí smelo kráčali k pieskovým jamám a počul som dupot kopýt a vŕzganie kolies. Nejaký mládenec odvážal vozík s jablkami. A potom som zbadal s tricať yardov od jamy malý, čierny zástup ľudí, idúcich z horsellskej hradskej, z nich prvý vial bielou zástavkou.

To bola deputácia. Svolali napochytre poradu, lebo Marsania, hoci mali odporný vzhľad, jednako len boli rozumnými tvormi; rozhodli, že pôjdu k nim so zástavkou, aby im ukázali, že sme tiež rozumnými tvormi.

Zástavka viala napravo, naľavo. Z veľkej diaľky nemohol som z nich poznať nikoho, ale neskôr som sa dozvedel, že aj Ogilvy, Stent a Henderson sa tiež pokúsili naviazať styky. Táto malá skupina ťahala za sebou celý, teraz už temer úplný kruh ľudí a veľa nejasných, čiernych postáv išlo za nimi v úctyhodnej diaľke.

Odrazu blyslo a masa jasne-zeleného dymu vystúpila z jamy v troch zreteľných obláčkoch, ktoré sa vzniesly jeden po druhom do tichého povetria. Tento dym (alebo skôr plam) bol tak jasný, že tmavobelasé nebo nad nami a zahmlené nivy hnedej lúky, ťahajúcej sa k Chertsey, na nej sa miestami černely jedle, odrazu zdanlive potemnely, keď obláčky vzlietly, a zdaly sa ešte tmavšími, keď sa dym rozplynul. Súčasne bolo počuť slabé syčanie.

Pri jame stála hŕstka ľudí s bielou zástavkou v prostriedku, zarazení týmto zjavom, chumáč malých, kolmých, čiernych postáv na čiernej pôde. Keď sa vzniesol dym, ich tvári boly ožiarené zelenkavým svitom, ktorý keď sa dym rozptýlil, zbledol.

Potom sa syčanie zvoľna premenilo na bzučanie a zasa na silné, tiahle dunenie. Shrbená postava sa pomaly zdvihla z jamy a mátožný svetelný lúč zdal sa z nej vyžiarovať.

V chvíli poskakovali zo skupiny na skupinu plameňami naozajstného ohňa, sršiac iskrami. Ako by sa na ne vrhal neviditeľný prúd a zapaľoval ich bielym plamom. Ako by každý človek odrazu vzplanul ohňom.

Potom, pri svetle, ktoré bolo ich skazou, videl som, ako sa potácajú a padajú a ako utekajú ich sprievodcovia.

Stál som vyjavene, neuvedomujúc si posiaľ, že v tej vzdialenej skupine smrť lieta od človeka k človeku. Cítil som len, že to bolo niečo podivné. Temer nečujný a oslepujúci záblesk a človek padol a ležal nehybne; borovice vzplanuly, keď sa ich dotkol neviditeľný pruh lúča a každé suché krovie sa v chvíli premenilo na skupinu plameňov. I v diaľke pri Knaphille zbadal som stromy, ploty a drevené budovy v plameňoch.

Táto plamenná smrť pustošila bez prestania ako neviditeľný žeravý meč. Podľa horiacich kríkov zbadal som, že sa ku mne blíži, ale bol som priveľmi začudovaný a zdesený môcť ujsť. Počul som praskot v pieskovej jame a náhle zaerdžanie koňa, ktoré práve tak náhle zmĺklo. Zdalo sa, sťa by sa neviditeľný a veľmi rozžeravený prst šinul medzi Marsanmi a mnou a sťa by sa vôkol celej pieskovej jamy tmavá pôda dymila a pukala. Na ľavej strane, kde hradská z wokingskej stanice vniká do lúky, niečo spadlo s hlasným praskotom. Syčanie a dunenie potom prestalo, shrbená postava pomaly mizla z obzoru a ponorila sa do jamy.

Všetko to stalo sa tak chytro, že som cez celý čas stál zmeravený, ochromený a oslepený zábleskami svetla. Keby tak lúč bol prešiel celým kruhom, bol by ma iste usmrtil v mojom prekvapení. Ale ma obišiel a i ušetril a zanechal okolo mňa len hustú a nevľúdnu tmu.

Vlnivá lúka bola teraz temer celkom čierna, okrem miest, kde sa belela jej hradská pod tmavobelasým nebom. Bola tma a všade vládla pustota. Na nebi kmitaly hviezdy a na západe bolo nebo posiaľ bledo-jasne, temer zelenkavo belasé. Sochorce borovíc a strechy Horsellu sa ostro a čierne odrážaly proti zorám. Marsania so svojimi prístrojmi zmizli celkom, okrem tej tenkej tyčky, na ktorej sa točilo ich nepokojné zrkadlo. Drobné sihoti krovia a osamelých stromov posiaľ dymily a horely a domy pri wokingskej stanici vypúšťaly oblaky dymu do tichého večerného ovzdušia.

Okrem toho sa nič nezmenilo, len všade vládlo hrozné zdesenie. Malá skupina čiernych postáv s bielou zástavkou zmizla docela, ale zato zdalo sa mi, ako by ticho večera nebolo ani narušené.

Prišlo mi na um, že som na tejto lúke sám, bez zbrane a bez ochrany. Odrazu, sťa by sa na mňa niečo zvonka zrútilo, zachvátil ma - Strach.

Obrátil som sa s námahou a potkýnajúc sa, začal som utekať cez vresovište.

Strach, ktorý som cítil, nebol racionálny, ale panický úžas, zapríčinený nielen Marsanmi, ale aj vôkol panujúcim tichom. Ale to malo na mňa taký oslabujúci účinok, že som utekal a plakal ticho, ako malé dieťa. Ako som sa raz obrátil, neopovážil som sa obzreť.

Pamätám sa, že som mal mimoriadny pocit, ako by si niekto so mnou zahrával a že teraz, keď som už temer v bezpečnosti, dohoní ma táto tajomná smrť - rýchla ako let blesku - a skočí na mňa z jamy vôkol valca a porazí ma.