Lacko Borzaj bol syn dosť zámožných zemianskych rodičov, majiteľov nie nepatrnej dediny v Uhrách. Rodičia posielali ho, prirodzene, do škôl a priali si, aby potom našiel zaopatrenie von z domu, gazdovstvo celé ponechal staršiemu bratovi Šimúnovi. Uložili to tak preto, že Lacko nemal nikdy náklonnosť ku gazdovstvu, Šimún zase k štúdiám. Tento bol študent veľmi planý, tamten oproti tomu výtečný.
Avšak pri volení stavu prekvapil Lacko veľmi nemilo rodinu. Nehľadal úrad ani krajinský, ani župný, ani vojenský, lež pošiel do Viedne učiť sa maliarstvo, ku ktorému mal zvláštnu i náklonnosť i schopnosť. Maľoval od chlapectva sám od seba, čmáral všade podobizne tak výtečne, že divili sa mu učitelia. Jeho písma a knižky boly plné zdarilých podobizní. Na koho sa nahneval, toho hneď urobil smiešnym, odmaľujúc ho potvorne na stenu. Kto ho znal, každý hovoril, že Lacko vyvolil si stav, k akému ho sám Boh povolal.
Ináč súdila rodina. Otec i brat Šimún mrzeli sa náramne nad jeho podivínskymi chúťkami.
"Čo bude z neho?" hovoril skrbný Šimún. "Vytrovíme sa na jeho potupné, len pre Taliana vhodné obraziarske remeslo, a potom ho predsa len my živiť musíme. Príde po svoj podiel a bude nám tu maľovať opice a medvede."
Všelijak odhovárali Lacka od podivínskeho predsavzatia: ale človek sa len ženie za tým, k čomu má prirodzenú náklonnosť. Lacko pošiel do Viedne, hoci otec sa osvedčil tvrdo, že mu krajciara nedá, a tak aj učinil. Predstavil sa majstrovi s holou dlaňou.
Tento, keď videl jeho zriedkavé schopnosti, vzal ho do učenia zadarmo, stravoval, šatil a vychoval z neho naozajstného, tým väčšieho majstra, že bol i muž vzdelaný, na štúdiá pripravený, a pilne to používal, študoval, čítal.
Po skončení učenia chcel podstúpiť cestu do Itálie. Prosil teda otca snažne o tisíc zlatých. Hoci sa osvedčil, že to bude považovať za svoje dedičstvo a nič viac z domu nepožiada: predsa skrbný, plačlivý Šimún prehovoril otca, aby obraziarovi nedal nič. Príde nám on, vraj, jednako na krk maľovať opice a medvede. Vrstovníci jeho majú už čestné úrady a on, opovržený obraziar! Neposlal mu otec nič viac ako sto planých zlatých.
Lacko teda vydal sa na cestu do Vlách bez peňazí, živil sa tam, ako mohol, svojím umením, a pokračoval pritom so dňa na deň k väčšej dokonalosti. Výtečné vzory a styk so svrchovanými majstrami pôsobily na jeho čulého, umeniu vcele oddaného ducha. Stal sa čoskoro umelcom i v samej Itálii váženým a hľadaným. Jeho obrazy len toľko, že neprehovorily a nevyskočily z plátna, takým životom ich vedel nadchnúť. Zvlášť jeho podobizne živých osôb boly neobyčajne zdarilé, verné a predsa spolu ideálne.
Bol by už mohol skvele vyžiť i vo Vlachoch, ale navrátil sa predsa do vlasti a osadil sa v Pešti. Šlo mu veľmi dobre. Roboty mal dosť a diela jeho boly draho platené. Obýval palác a vozil sa na batári.
Otec medzitým umrel. Brat Šimún bol plný i strachu i nádeje. Strachu, lebo sa bál, že brat príde po svoj podiel; nádeje, lebo dúfal, že mu Lacko, keď sa mu tak dobre vodí, ponechá svoju čiastku.
Aby učinil koniec trápnej neistote, vybral sa osobne do Pešti vyskúmať obraziara, čoho môže sa nadiať od neho. A tu nahúdol zámožný skrbec a nadobývateľ bratovi plné uši o mnohých nehodách, zlých časoch, svojich poľutovaniahodných nesnádzach. Utrápený on človek, žobrák v dolománe a mentieke. Prichodí mu zapľuť na celé nevďačné gazdovstvo a zutekať. Potom sa tázal ostýchave brata, nepozerajúc mu nikdy v oči tak, aby sa voľne stretly ich zraky, či mu radí oženiť sa.
"Ako by nie?" vetí Lacko.
"Ale ako potom budem žiť?" vzdychol Šimún. "Ty si vezmeš svoju čiastku."
Lacko chápal, kam pokrytec cieli, ale nepohneval sa, lež ľutoval zemeplaza pre dobre mu známu úzkoduchosť.
"Ja som zaopatrený," uškrnul sa, "a ženiť sa nebudem. Prišli sme k tej čiare, kde by sme ďalšími deľbami klesli na krpcových zemanov."
"Pravdu máš, brat môj zlatý," vzdychol Šimún s výrazom mrzkej lživosti na tvári, "povedal si velikú pravdu. Daj mi to na písme, že sa zriekaš svojho dedičstva a nikdy nič z otcovského majetku žiadať nebudeš."
To už bodlo nemile Lacka.
"Ja nie som ty," odvetil s opovržením. "Čo som riekol, stojí, ale písmo nedám. To žiadať je podlosť. Chcel bys' teraz písmo, a vtedy si popudzoval otca, keď som sa chcel vzdať výslovne dedičstva za tisíc zlatých."
Šimún stál pred ním ako zločinec. Neopovážil sa ani očú povzdvihnúť k prv opovrhovanému obraziarovi, hrdoprísnemu Lackovi.
Rozišli sa však s láskou. Lacko vzal na seba zaopatrenie matky s tým, aby umrela, kde zostarla, čo je vždy najlepšie, a skrbný Šimún to dobre vykoristil. Nadobúdajúc stále nové statky, žaloval sa vždy náramne na nedostatok a trápenie pri nevďačnom hospodárstve. Lacko už dopredu vedel, čoho sa dočíta v bratovom liste. Pohŕdal pokrytcom, ktorý húdol jeremiády, ale peniaze predsa posielal, napred na matku, po jej smrti na deti.
Lebo plačlivý Šimún sa oženil a bol na dietky požehnaný. Týmto potom od narodenia rozprával o dobrom, preľúbeznom strýčkovi. Každý deň museli sa modliť za neho ráno, aby mu dal pán boh dobrý deň, večer, dobrú noc. Lebo vtedy modlievali sa ešte i v kaštieľoch. A o tom písavalo sa pilne strýčkovi, kto a kedy modlí sa za neho.
Dobrý strýček sa usmieval a posielal. Zvlášť vtedy otvoril mešec, keď Šimúnovi synovia chodili do škôl, dcéry do inštitútov. Všetky nákladky na to niesol vlastne dobrý strýček.
Posielaval i rozličné dary. Raz prišla tľapkavá debnička. Slietnu sa ako havrany, čo to? Iste látky na šaty pre dievčatá! Ale nie. Strýček teraz poslal sám seba, svoju podobizeň.
"Mohol to radšej predať," skrivila matka nos, "a nám poslať peniaze."
Avšak pri volení stavu prekvapil Lacko veľmi nemilo rodinu. Nehľadal úrad ani krajinský, ani župný, ani vojenský, lež pošiel do Viedne učiť sa maliarstvo, ku ktorému mal zvláštnu i náklonnosť i schopnosť. Maľoval od chlapectva sám od seba, čmáral všade podobizne tak výtečne, že divili sa mu učitelia. Jeho písma a knižky boly plné zdarilých podobizní. Na koho sa nahneval, toho hneď urobil smiešnym, odmaľujúc ho potvorne na stenu. Kto ho znal, každý hovoril, že Lacko vyvolil si stav, k akému ho sám Boh povolal.
Ináč súdila rodina. Otec i brat Šimún mrzeli sa náramne nad jeho podivínskymi chúťkami.
"Čo bude z neho?" hovoril skrbný Šimún. "Vytrovíme sa na jeho potupné, len pre Taliana vhodné obraziarske remeslo, a potom ho predsa len my živiť musíme. Príde po svoj podiel a bude nám tu maľovať opice a medvede."
Všelijak odhovárali Lacka od podivínskeho predsavzatia: ale človek sa len ženie za tým, k čomu má prirodzenú náklonnosť. Lacko pošiel do Viedne, hoci otec sa osvedčil tvrdo, že mu krajciara nedá, a tak aj učinil. Predstavil sa majstrovi s holou dlaňou.
Tento, keď videl jeho zriedkavé schopnosti, vzal ho do učenia zadarmo, stravoval, šatil a vychoval z neho naozajstného, tým väčšieho majstra, že bol i muž vzdelaný, na štúdiá pripravený, a pilne to používal, študoval, čítal.
Po skončení učenia chcel podstúpiť cestu do Itálie. Prosil teda otca snažne o tisíc zlatých. Hoci sa osvedčil, že to bude považovať za svoje dedičstvo a nič viac z domu nepožiada: predsa skrbný, plačlivý Šimún prehovoril otca, aby obraziarovi nedal nič. Príde nám on, vraj, jednako na krk maľovať opice a medvede. Vrstovníci jeho majú už čestné úrady a on, opovržený obraziar! Neposlal mu otec nič viac ako sto planých zlatých.
Lacko teda vydal sa na cestu do Vlách bez peňazí, živil sa tam, ako mohol, svojím umením, a pokračoval pritom so dňa na deň k väčšej dokonalosti. Výtečné vzory a styk so svrchovanými majstrami pôsobily na jeho čulého, umeniu vcele oddaného ducha. Stal sa čoskoro umelcom i v samej Itálii váženým a hľadaným. Jeho obrazy len toľko, že neprehovorily a nevyskočily z plátna, takým životom ich vedel nadchnúť. Zvlášť jeho podobizne živých osôb boly neobyčajne zdarilé, verné a predsa spolu ideálne.
Bol by už mohol skvele vyžiť i vo Vlachoch, ale navrátil sa predsa do vlasti a osadil sa v Pešti. Šlo mu veľmi dobre. Roboty mal dosť a diela jeho boly draho platené. Obýval palác a vozil sa na batári.
Otec medzitým umrel. Brat Šimún bol plný i strachu i nádeje. Strachu, lebo sa bál, že brat príde po svoj podiel; nádeje, lebo dúfal, že mu Lacko, keď sa mu tak dobre vodí, ponechá svoju čiastku.
Aby učinil koniec trápnej neistote, vybral sa osobne do Pešti vyskúmať obraziara, čoho môže sa nadiať od neho. A tu nahúdol zámožný skrbec a nadobývateľ bratovi plné uši o mnohých nehodách, zlých časoch, svojich poľutovaniahodných nesnádzach. Utrápený on človek, žobrák v dolománe a mentieke. Prichodí mu zapľuť na celé nevďačné gazdovstvo a zutekať. Potom sa tázal ostýchave brata, nepozerajúc mu nikdy v oči tak, aby sa voľne stretly ich zraky, či mu radí oženiť sa.
"Ako by nie?" vetí Lacko.
"Ale ako potom budem žiť?" vzdychol Šimún. "Ty si vezmeš svoju čiastku."
Lacko chápal, kam pokrytec cieli, ale nepohneval sa, lež ľutoval zemeplaza pre dobre mu známu úzkoduchosť.
"Ja som zaopatrený," uškrnul sa, "a ženiť sa nebudem. Prišli sme k tej čiare, kde by sme ďalšími deľbami klesli na krpcových zemanov."
"Pravdu máš, brat môj zlatý," vzdychol Šimún s výrazom mrzkej lživosti na tvári, "povedal si velikú pravdu. Daj mi to na písme, že sa zriekaš svojho dedičstva a nikdy nič z otcovského majetku žiadať nebudeš."
To už bodlo nemile Lacka.
"Ja nie som ty," odvetil s opovržením. "Čo som riekol, stojí, ale písmo nedám. To žiadať je podlosť. Chcel bys' teraz písmo, a vtedy si popudzoval otca, keď som sa chcel vzdať výslovne dedičstva za tisíc zlatých."
Šimún stál pred ním ako zločinec. Neopovážil sa ani očú povzdvihnúť k prv opovrhovanému obraziarovi, hrdoprísnemu Lackovi.
Rozišli sa však s láskou. Lacko vzal na seba zaopatrenie matky s tým, aby umrela, kde zostarla, čo je vždy najlepšie, a skrbný Šimún to dobre vykoristil. Nadobúdajúc stále nové statky, žaloval sa vždy náramne na nedostatok a trápenie pri nevďačnom hospodárstve. Lacko už dopredu vedel, čoho sa dočíta v bratovom liste. Pohŕdal pokrytcom, ktorý húdol jeremiády, ale peniaze predsa posielal, napred na matku, po jej smrti na deti.
Lebo plačlivý Šimún sa oženil a bol na dietky požehnaný. Týmto potom od narodenia rozprával o dobrom, preľúbeznom strýčkovi. Každý deň museli sa modliť za neho ráno, aby mu dal pán boh dobrý deň, večer, dobrú noc. Lebo vtedy modlievali sa ešte i v kaštieľoch. A o tom písavalo sa pilne strýčkovi, kto a kedy modlí sa za neho.
Dobrý strýček sa usmieval a posielal. Zvlášť vtedy otvoril mešec, keď Šimúnovi synovia chodili do škôl, dcéry do inštitútov. Všetky nákladky na to niesol vlastne dobrý strýček.
Posielaval i rozličné dary. Raz prišla tľapkavá debnička. Slietnu sa ako havrany, čo to? Iste látky na šaty pre dievčatá! Ale nie. Strýček teraz poslal sám seba, svoju podobizeň.
"Mohol to radšej predať," skrivila matka nos, "a nám poslať peniaze."