Stala sa raz i tá uchvacujúca novina, že na Ponickú Hutu istého letného dňa zavítal pimprlíkový komediant. Narobilo to strašne veľa ruchu. Keď "pán pricipál", bubnom ohlasujúc večerné predstavenie kráčal po obci, všetky deti okrem azda na úmor chorých klopotili sme za ním, načúvajúc bubnovanie a ohlášku. A nikdy za svojho života nebol som si svojej byrokraticko-aristokratickej prednosti a hodnosti ako syn predstaveného maše natoľko povedomý. A toto svoje hrdé povedomie som preniesol do praxe; nesúc vysokú hrachovú palicu, ja, bosý aristokrat bez vesty, kráčal som prvý za bubnom, pyšný ani španielsky grand. Keď komediant po dokonanom pochode všade obdivovaný, ukladajúc klopačky do prsného remeňa vracal sa nazad na hospodu do Kerešov, ja rozčúlený, rozpálený bežal som s najúprimnejšou prosbou k matkiným nohám. Ako tvrdo šlo povolenie na predstavenie, tak tým tvrdšie šla finančná otázka. Ja som prosil vstupné - už či tie tri vajcia, oštiepok alebo oval chleba. Otec, ktorý počul, ako sme sa jednali, zmäkol a dal mi šajnový groš, ktorý v tých nehanebných časiech nosil na priečelí vytlačených pätnásť grajciarov miesto skutočných troch grajciarov. Za ten šajnový groš mala slobodný prístup i slúžka ako moja pestúnka. A mne šťastlivému rozlievala sa radosť po všetkých žilách ani najsladší lekvár. Bol som medzi prvými už dávno pred predstavením, ešte dlho komediant kdesi na lavici hore pupkom odfukoval. Obecenstva sa nahrnulo dosť, izba bola nabitá. Kasa v hotových peniazoch málo dostávala, ale boli zastúpené všetky možné hospodárske plody, ba i priemysel predstavovali hrable, korýtka, ohreblá, lopáre atď. A tak kasa vzrástla na hodnú hŕbu rozličných predmetov.
Čo sa týka samého predstavenia, boli sme i ja i obecenstvo úplne spokojní. Malého pimprlíkove šibalstvá budili veľký smiech, statní mládenci a dievky, vycierajúc biele, červeným mäsom lemované zuby, sprevádzali pimprlíkove vtipy i hlasitými výkrikmi: "Bodaj si bol zdochol!" Keď komediant žral zrebe a potom mu pri chlapcovom fúkaní cievou do ucha z papule vyblkoval dym a plameň, nasledovali vzdychy starých žien; mládenci dokladali: "Ach, ach, ach, abyže si zhorel aj s komediantom! Nuž či to už svet videl?" Ja som pri pimprlíkových výjavoch plakal od smiechu, pri komediantových produkciách a všakových košútoch a pri prekrúcaní sa jeho detí mi para zastala a vlasy dupkom vstávali. No bolo toho za šajnový groš dosť a k tomu rozčúlený nespal som celú noc.
Ale konečne i moja neviazaná sloboda mala prestať. Otec si umienil zveriť ma rukám učiteľovým. Učiteľ býval v mestečku Ponikách, od Huty asi pol hodiny vzdialenom, a chodil sem v zimnom čase týždenne dva razy vyučovať hutmanské deti - v lete študenti pásli husi a čo inšie. Jeho univerzita a či akadémia bola u vdovy krivej Šimovej v drevenom domci, hneď vyše uhliarne. Keď pán učiteľ prednášal, domáca pani zobrala sa s kúdeľou do susedov a na jej miesto zasadli múzy. Učiteľ sa volal Kačička a bol na jedno oko slepý. Ženičky mi žartovne vraveli, že on tým jedným okom viacej vidí ako iní dvoma, lebo on u iného vidí dvoje očú, a ten u neho len jedno. V politickom svete pozdejšie hral vyššiu úlohu a jeho potomci tým viac. Bol chlap prísny a vedel si svojimi tvrdými pedagogickými prostriedkami vydobyť značnú autoritu. Báli sme sa ho, to je pravda, ale radi sme ho my fagani nemali. Kto nedbalo písal alebo "sviňu" namachlil, musel stiahnuť dovedna všetkých päť prstov pravej ruky - totiž tej, ktorá zhrešila - pán učiteľ vzal feruľu a fuk s chuťou po nechtoch. Potom áno, potom už písanie šlo ako po masle.
Možno, že už mnohý nevie, aká to bola feruľa. Feruľa mala podobu kiky, ženskej čepcovej ozdoby v Novohrade. Keď bolo treba naprávať nedobre píšuce prsty, náš Kačička tĺkol po nich širším koncom ferule. Samopašných chlapcov, akých sa veru tiež našlo, karhal takou istou feruľou, len s tým rozdielom, že naprostriedku lopatky zapustený bol odlomok nožíka, končiar takzvaného perového, asi na štyri milimetre vyčnievajúci z dreva. Previnilcov týmto udrel po vystretej dlani, čo kožku preťalo a chlapcovi alebo dievčaťu akoby žilu pustil. Zdalo by sa toto preháňaním, a predsa je to skutočná pravda. Nikto sa vtedy preto nepozastavil a pri všetkom tom deti rástli ako z vody... Ako Hronu vyše Telgártu začína sa žriedlo na Besníku, tak základom mojej vzdelanosti bola táto starej Šimovej izba, kde som sa pod znakom ferule a dozerajúcim monoklom pána Kačičkovým učil poznávať písmená.
Na sviatky a zvlášť cez prázdniny podochodili bratia na Hutu, priniesli vtáčky v klietkach, úškrty, udice a tomu podobný riad a s nimi obyčajne dotiahli i sestry. V taký čas bol domáci ruch zväčšený, a ja som pri starších bratoch a ich výkonoch hral podriadenejšiu, pobočnejšiu úlohu. Pri všetkých chlapčenských výpravách prejali oni vodcovstvo; ja a Štefan a tutti quanti boli sme len panošmi.
Nastala strašná doba, doba cholery, ktorá idúc z Indie v tridsiatom prvom roku 19. storočia zachvátila Európu. Jej cesta bola nevypočitateľná: ako do veľkých miest, nazrela ona i do malých dedín. Moji bratia, vyplašení z Bystrice, kde cholera už nemilosrdne šarapatila, prepustení zo škôl, pribehli na Hutu, a nie so strachom, ale s radosťou, len si domov prísť môžu. Ja nechápajúc, čo je vo veci bol som oproti cholere ľahostajný, tešilo ma len to, že bolo živšie v dome a zabávali ma s tým spojené všelijaké novoty. Pozdejšie prišli i sestry, veľmi dojaté, lebo v Bystrici cholera už mnohých zaškrtila.
Ktokoľvek prišiel z Bystrice na Hutu, musel byť prv ako vstúpil medzi svojich okadený borievkami. Lebo borievkam sa pripisovala veľká antiseptická moc. V ten deň, keď mali dôjsť sestry, brat Ignác na všetky chodníky, kade mohli prísť, dal rozostaviť stráže. A keď strážou doprevádzané došli, Nácko ich dokonale vykadil a len potom pustil do príbytku. Ony sa, neborky, pri tej komédii pustili do plaču, a mňa to všetko zaujímalo.
Nácko bol teda najvyšším zdravotným radcom a musím vyznať, že okrem niektorých nepotrebných, ale vtedy predpismi žiadaných vecí veľa dobrého vykonal, ba svojím neohrozeným obetavým zakročením skutočne zachránil ľudské životy. Hoci na troch rozličných miestach obce blčali dňom i nocou borievkové plamene, cholera vkročila i na Ponickú Hutu. Borievkový dym sa valil zavše hore, zavše dolu po obci, ale cholera kráčala v ňom a dusila obete. A tu dobrý, statočný Nácko behal po domiech, nakladal ľuďom a sám dozeral, aby chorobou napadnutých chladnúcich kúpali v dobre teplej, až horúcej vode. Stál na tom prísne, a hoci niektorí umreli, svojou vytrvanlivou pomocou mnohých zachránil. A všetko to on konal pri dobrej, veselej mysli, hoci azda niekedy i výstredne.
Čo sa týka samého predstavenia, boli sme i ja i obecenstvo úplne spokojní. Malého pimprlíkove šibalstvá budili veľký smiech, statní mládenci a dievky, vycierajúc biele, červeným mäsom lemované zuby, sprevádzali pimprlíkove vtipy i hlasitými výkrikmi: "Bodaj si bol zdochol!" Keď komediant žral zrebe a potom mu pri chlapcovom fúkaní cievou do ucha z papule vyblkoval dym a plameň, nasledovali vzdychy starých žien; mládenci dokladali: "Ach, ach, ach, abyže si zhorel aj s komediantom! Nuž či to už svet videl?" Ja som pri pimprlíkových výjavoch plakal od smiechu, pri komediantových produkciách a všakových košútoch a pri prekrúcaní sa jeho detí mi para zastala a vlasy dupkom vstávali. No bolo toho za šajnový groš dosť a k tomu rozčúlený nespal som celú noc.
Ale konečne i moja neviazaná sloboda mala prestať. Otec si umienil zveriť ma rukám učiteľovým. Učiteľ býval v mestečku Ponikách, od Huty asi pol hodiny vzdialenom, a chodil sem v zimnom čase týždenne dva razy vyučovať hutmanské deti - v lete študenti pásli husi a čo inšie. Jeho univerzita a či akadémia bola u vdovy krivej Šimovej v drevenom domci, hneď vyše uhliarne. Keď pán učiteľ prednášal, domáca pani zobrala sa s kúdeľou do susedov a na jej miesto zasadli múzy. Učiteľ sa volal Kačička a bol na jedno oko slepý. Ženičky mi žartovne vraveli, že on tým jedným okom viacej vidí ako iní dvoma, lebo on u iného vidí dvoje očú, a ten u neho len jedno. V politickom svete pozdejšie hral vyššiu úlohu a jeho potomci tým viac. Bol chlap prísny a vedel si svojimi tvrdými pedagogickými prostriedkami vydobyť značnú autoritu. Báli sme sa ho, to je pravda, ale radi sme ho my fagani nemali. Kto nedbalo písal alebo "sviňu" namachlil, musel stiahnuť dovedna všetkých päť prstov pravej ruky - totiž tej, ktorá zhrešila - pán učiteľ vzal feruľu a fuk s chuťou po nechtoch. Potom áno, potom už písanie šlo ako po masle.
Možno, že už mnohý nevie, aká to bola feruľa. Feruľa mala podobu kiky, ženskej čepcovej ozdoby v Novohrade. Keď bolo treba naprávať nedobre píšuce prsty, náš Kačička tĺkol po nich širším koncom ferule. Samopašných chlapcov, akých sa veru tiež našlo, karhal takou istou feruľou, len s tým rozdielom, že naprostriedku lopatky zapustený bol odlomok nožíka, končiar takzvaného perového, asi na štyri milimetre vyčnievajúci z dreva. Previnilcov týmto udrel po vystretej dlani, čo kožku preťalo a chlapcovi alebo dievčaťu akoby žilu pustil. Zdalo by sa toto preháňaním, a predsa je to skutočná pravda. Nikto sa vtedy preto nepozastavil a pri všetkom tom deti rástli ako z vody... Ako Hronu vyše Telgártu začína sa žriedlo na Besníku, tak základom mojej vzdelanosti bola táto starej Šimovej izba, kde som sa pod znakom ferule a dozerajúcim monoklom pána Kačičkovým učil poznávať písmená.
Na sviatky a zvlášť cez prázdniny podochodili bratia na Hutu, priniesli vtáčky v klietkach, úškrty, udice a tomu podobný riad a s nimi obyčajne dotiahli i sestry. V taký čas bol domáci ruch zväčšený, a ja som pri starších bratoch a ich výkonoch hral podriadenejšiu, pobočnejšiu úlohu. Pri všetkých chlapčenských výpravách prejali oni vodcovstvo; ja a Štefan a tutti quanti boli sme len panošmi.
Nastala strašná doba, doba cholery, ktorá idúc z Indie v tridsiatom prvom roku 19. storočia zachvátila Európu. Jej cesta bola nevypočitateľná: ako do veľkých miest, nazrela ona i do malých dedín. Moji bratia, vyplašení z Bystrice, kde cholera už nemilosrdne šarapatila, prepustení zo škôl, pribehli na Hutu, a nie so strachom, ale s radosťou, len si domov prísť môžu. Ja nechápajúc, čo je vo veci bol som oproti cholere ľahostajný, tešilo ma len to, že bolo živšie v dome a zabávali ma s tým spojené všelijaké novoty. Pozdejšie prišli i sestry, veľmi dojaté, lebo v Bystrici cholera už mnohých zaškrtila.
Ktokoľvek prišiel z Bystrice na Hutu, musel byť prv ako vstúpil medzi svojich okadený borievkami. Lebo borievkam sa pripisovala veľká antiseptická moc. V ten deň, keď mali dôjsť sestry, brat Ignác na všetky chodníky, kade mohli prísť, dal rozostaviť stráže. A keď strážou doprevádzané došli, Nácko ich dokonale vykadil a len potom pustil do príbytku. Ony sa, neborky, pri tej komédii pustili do plaču, a mňa to všetko zaujímalo.
Nácko bol teda najvyšším zdravotným radcom a musím vyznať, že okrem niektorých nepotrebných, ale vtedy predpismi žiadaných vecí veľa dobrého vykonal, ba svojím neohrozeným obetavým zakročením skutočne zachránil ľudské životy. Hoci na troch rozličných miestach obce blčali dňom i nocou borievkové plamene, cholera vkročila i na Ponickú Hutu. Borievkový dym sa valil zavše hore, zavše dolu po obci, ale cholera kráčala v ňom a dusila obete. A tu dobrý, statočný Nácko behal po domiech, nakladal ľuďom a sám dozeral, aby chorobou napadnutých chladnúcich kúpali v dobre teplej, až horúcej vode. Stál na tom prísne, a hoci niektorí umreli, svojou vytrvanlivou pomocou mnohých zachránil. A všetko to on konal pri dobrej, veselej mysli, hoci azda niekedy i výstredne.